Prológ

Z trónu vytesaného z mesačného kameňa bol perfektný výhľad na nekonečné more hviezd. Sedela som opretá s rukami položenými na jeho studenom povrchu. Mesiac svietil v plnom jase a jeho žiara tancovala po krajine smrteľníkov. Tam dole, v ich svete, každá noc žila – lístie ševelilo, voda sa valila a v diaľke sa ozýval spev nočných zvierat.

A predsa sa vo mne ozvala tá trpká prázdnota.

Osamelosť bola ako tieň, ktorý ma vždy našiel.

Kto by povedal, že bohyňa, pani mesiaca, bola obklopená len tichom? Trvalo to tak dlho. Žiadne hlasy, žiadny smiech, len večná povinnosť.

Moje bosé nohy sa dotkli chladnej podlahy a obklopilo ma večné svetlo. Akoby mi chcelo robiť spoločnosť. Možno ma dokonca zastaviť. Lenže ja som neposlúchala moc, z ktorej som bola stvorená. Postavila som sa a pobrala sa smerom k bránam svojho kráľovstva. Svet podo mnou pulzoval, dýchal, žil – a ja som to chcela pocítiť.

Prekročila som hranicu, prudký závan vetra ma pohltil. Lúč ma odniesol dole. Okolo mňa sa rozprestierala noc plná života. Vôňa lesa prenikla každým kúskom môjho bytia.

Keď som vkročila do hustého porastu, studené blato sa mi zabáralo medzi prsty. Les sa hemžil pohybom – sovy preleteli tesne nad mojou hlavou, srnky sa mihli medzi stromami. Aj hviezdy na oblohe sa zdali byť bližšie. Potiahla som žiaru do seba, aby som sa skryla v tme. Podarilo sa mi to len sčasti. Stále som zo seba vyžarovala jemné svetlo.

Zrazu som niekoho začula.

„...na toho mäkkýša,“ ozval sa hlboký hlas.

Zastala som. Nadvihla obočie a začudovane sa zaškerila. Čo za smrteľníka používa také čudné slová?

„Dilino s hlavou v dážďovkách!“ opäť sa ozval.

Vykročila som smerom k hlasu. Zhlboka som sa nadýchla, keď ku mne vietor privial vlčí pach. Na svahu som zazrela vodopád.

A tam bol.

Stál uprostred priezračnej vody, ktorá mu siahala po pás. Striebristé vlasy sa mu lepili na tvár, keď si rukami lial vodu na hlavu. Bol obdarovaný neporovnateľnou krásou, akú som nikdy predtým nevidela.

Vycítila som jeho osud. Bude buď hrdinom, ktorý zachráni tisíce, alebo tie isté tisíce uvrhne do záhuby.

Urobila som krok vpred a listy pod mojimi nohami zašuchotali.

Okamžite zdvihol hlavu. Voda stekala po jeho prenádherných, ostrých črtách. Vystrel sa. Bol nesmierne vysoký, vypracovaný a smrteľný, no jeho oči sršali niečím nadprirodzeným.

„Stoj!“ vyštekol a nepriateľsky zavrčal.

Zastala som. Tá krása mi nedovolila neposlúchnuť.

Nebola som zvyknutá, že by vlci takto reagovali. Keď ma uvideli, obvykle cítili, kto som – bohyňa, ktorú uctievajú pod mesačnou oblohou. Tento mladý vlk však len vrčal, zuby mal vycerené, bol pripravený brániť sa.

„Čo to znamená – mať hlavu v dážďovkách?“ snažila som sa o priateľský tón a usmiala som sa.

„Chcela by si to zistiť?“ spýtal sa a ja som netušila, či žartuje alebo to myslí vážne. Možno by bol natoľko drzý, že by ku mne pristúpil, schmatol mi hlavu a strčil ju do blata.

„Prečo si tu sám? Vlk by nemal opúšťať svorku. Mohol by si natrafiť na veľmi nebezpečné beštie.“ Samotné hviezdy by zaplakali, ak by sa mu niečo stalo.

„Žiaden mäkkýš ma neporazí! Mám celkom ostré zuby. Poď bližšie a presvedč sa.“

Urobil štyri kroky vpred. Neschopná odvrátiť pohľad od polonahého muža som bezmocne sledovala jeho svaly. Vyšiel z vody a ja som sa nemohla ani pohnúť, hypnotizovaná jeho prítomnosťou.

Nesmrteľní nápadníci? Môžem na nich zabudnúť. Žiaden z nich sa nedal porovnávať s týmto smrteľným chlapcom, ktorý prinútil moje dávno skamenené srdce znova búšiť.

Zhlboka sa nadýchol. „Čo si zač?“ vyhŕkol. Nevedel zaradiť moju vôňu.

Oprela som sa o strom a usmiala som sa. V očiach sa mi isto odrážalo svetlo.

„Tvoja opatrovateľka.“

Zamračil sa. „To ma malo pobaviť?“

„Nie, to je fakt.“

„Takže si ďalšia z tých lesných víl, ktoré zvádzajú mužov a tancujú im na hroboch? Som mäsožravec, na bylinky ma nenalákaš.“

Naklonila som hlavu. „Myslíš, že som lesná víla?“ To boli mimoriadne krásne stvorenia, ale veľmi zákerné.

„Nejde z teba nič... dobré.“

Pobavilo ma, že mal odvahu takto so mnou hovoriť.

„Môžem ti ľahko dokázať, že nie som zlá.“

Nezmenil postoj. Bol napätý ako šelma pripravená zaútočiť.

„Len to skús,“ zavrčal.

Vlk, ktorý sa ma nebál a neuctieval ma? To bola novinka. Jeho sebavedomie ma fascinovalo. Urobila som krok vpred, oči som mala upreté na jeho postavu.

Pod nohou mi zašušťali mokré listy.

„Ach!“ vykríkla som, keď sa mi noha zviezla. Nedalo sa to zastaviť. Skĺzla som po svahu ako padlý list, až kým som s hlasným šplechnutím nepadla do vody.

Vynorila som sa a zhlboka sa nadýchla. Voda mi stekala po tvári a vlasy sa mi lepili k lícam. Šaty nasiakli vodou a ťažko mi viseli na tele.

Otočila som sa.

Vlk už stál na brehu. A smial sa.

„Kačička vplávala do jazierka!“

„Možno by si mal mať trochu rešpektu k dáme, ktorá práve spadla.“

Jeho smiech ustal, ale v očiach mu zostala iskra. Naklonil hlavu, jeho črty získali ešte očarujúcejší výraz. „Keby som sa zaoberal každou ženskou, ktorá predo mnou spadla na zadok, zdochol by som od hladu.“

„Často pred tebou ženy padajú?“

„Ste neužitočné stvorenia. Každá ženská je na príťaž.“

„Nešikovná, neužitočná ženská?“ zopakovala som a vztýčila bradu, snažiac sa o dôstojnosť, ktorú mi zmáčané šaty práve odopierali. „Nie je veľmi múdre urážať bohyňu,“ zavrčala som podobne ako on.

Namiesto odpovede jeho oči na sekundu preleteli mojou postavou, od mokrých vlasov až po nohy schované pod studenou vodou.

„Napijem sa tvojej krvi,“ nečakane vyštekol.

Šok mi ukradol slová. Stuhla som. To vrčanie znelo príliš vážne, jeho oči sa zaleskli a pohol sa dopredu s hladkou ľahkosťou predátora. Opäť vošiel do jazera.

„Načo chceš ochutnať moju krv?“

„Som lovec a ty si na mojom území.“

Ako bohyňa som ho mohla kedykoľvek zničiť. Ale zdržala som sa. Nechcela som mu ublížiť.

Jeho krása si nezaslúžila byť zničená.

„Nebezpeční vlci sa kúpu za svitu a rozprávajú o dážďovkách?“ pokúsila som sa o žart, hoci som cítila, ako mi srdce búši od nervozity. „To neznie príliš hrozivo.“

Jeho pery sa vykrivili do dravého úškrnu.

„Len počkaj. Mohol by som ťa roztrhať na kusy, skôr než by si stihla znova spadnúť do vody.“

Prestala som cúvať. Neviem, či to bolo odhodlanie alebo fascinácia, ale dovolila som mu priblížiť sa.

„Verím ti,“ zašepkala som a švihom som natiahla ruku.

Môj prst sa dotkol jeho čela.

„Spi,“ prikázala som mu jemne, no s mocou, ktorá vo mne prúdila.

Jeho oči sa okamžite zatvorili. Ramená mu ochabli a celé telo sa zrútilo do vody. Stihla som ho zachytiť skôr, než by ponoril hlavu pod hladinu.

S námahou som ho vytiahla na breh. Keď som ho položila na suchú zem, zhlboka som sa nadýchla a konečne sa narovnala.

Ležal tam, nehybný, uvoľnený. Jeho tvár bola pokojná.

Chvíľu som na neho len hľadela. Nemala som právo ho skúmať, ale nemohla som si pomôcť. Prstami som prešla po jeho líci, jemne, ako keby sa pod mojím dotykom mohol rozpadnúť.

„Prečo si taký nádherný? Máš byť predsa obyčajný smrteľník. Nič smrteľné, odkázané na rozpad, by nemalo vyzerať ako ty.“

Ozval sa šuchot. Niekto sa blížil.

Razom som vstala a ustúpila do tieňa stromov. Skryla som sa práve včas, keď sa na brehu objavil ďalší vlk. Zakričal: „Jaomie!“

V momente, keď sa dotkol jeho ramena, zrušila som kúzlo, ktoré som naň uvalila.

Jaomie otvoril oči, zdvihol sa do sedu a jeho pohľad sa okamžite stočil do lesa. Vedela som, že ma hľadá.

Pritiahla som k sebe lúč a vydala som sa späť, hore k oblohe. Strácala som sa vo svetle mesiaca, ale jeho tvár sa mi nezmazateľne vryla do pamäti.