ZHROMAŽDENIE BOHOV

O päť rokov neskôr

Každé zhromaždenie bohov bolo skúškou mojej odolnosti.

Predo mnou sa zjavilo Prvé kráľovstvo. Jeho veže sa strácali v oblakoch a steny pokryté zlatými ornamentmi hádzali odlesky, ktoré tancovali po mramorovej podlahe. Bola to krása, ktorá by nejedného smrteľníka pripravila o dušu – a predsa som sa nedokázala zastaviť, aby som ju obdivovala.

Kráčala som pomedzi lesknúce sa klenuté oblúky. Vzduch okolo mňa sa chvel jemnými prúdmi energie – odrážal silu bohov, ktorí dnes navštívili toto zázračné miesto.

Každých sto rokov sa bohovia zhromažďovali v Prvom kráľovstve. Na týchto radách sa riešili len najzávažnejšie problémy – tie, ktoré vyžadovali pomoc viacerých božstiev, alebo rozhodnutia, ktoré musela odsúhlasiť väčšina. Bežné návštevy medzi bohmi boli kedykoľvek vítané, ale zhromaždenie malo svoj rád a vážnosť.

Zastala som pri vstupe. Masívne zlaté dvere sa predo mnou samovoľne otvorili. Studený závan energie ma obklopil. Zachvela som sa. Na koži som pocítila, ako sa ma dotkli ochranné čary, cez ktoré nemohol prejsť nikto okrem bohov.

Ľahko som prekročila prah. Moc, ktorá toto miesto strážila, ma nemohla zadržať.

Vošla som dnu. Privítala ma príjemná kvetinová vôňa.

Vyšla som po točitých schodoch a už sa ku mne dostávali prvé hlasy. Čím bližšie som bola k obrovským dverám na konci chodby, tým hlasnejšie sa ozývalo klopkanie môjho podpätku, ktoré upozorňovalo na môj príchod. V ruke som zvierala vejár, s ktorým som každým krokom jemne mávala. Chcela som zahnať nepríjemné teplo.

Stúpala som vyššie a vyššie, míňajúc bohov, ktorí sa zdržiavali v bočných chodbách. Niektorí sa na mňa pozreli, väčšina ma ignorovala.

Pred dverami som sa zastavila a rýchlejšie mávala vejárom.

Hlava mi pulzovala. Zo spánkov mi stekal jemný pot, ktorý som si rozpačito utrela rukávom.

Snažila som sa utriediť myšlienky, jednu po druhej. Mala som jasný plán, vedela som, čo žiadať, ale... čo ak ma odmietnu?

V sieni za dverami ma čakali ostatní bohovia. Každý z nich bol nesmrteľný ako ja, no úplne iný.

Existovali bohovia, ktorí rozdávali krásu a šťastie smrteľníkom. Tí, vďaka ktorým svietilo slnko a hviezdy, ale aj takí ako bola bohyňa smrti a života. Všetkých nás stvorila Stvorenie, naša matka, a všetci sme sa museli riadiť jej pravidlami.

Ale neboli sme si rovní. Aj medzi nesmrteľnými existovala hierarchia. Tých najmocnejších, ktorí vládli vlastným kráľovstvám a disponovali závratnou mocou, nazývali najvyšší. Zopár z nich malo obzvlášť veľké právomoci – stali sa členmi matkinej rady. Tá mohla trestať božských previnilcov a len Stvorenie mala silnejšie slovo ako oni.

Aj ja som vládla vo vlastnom kráľovstve, mesiac bol mojím domovom, no nazývali ma len vyššou bohyňou. Čosi mi našepkávalo, že moja predchodkyňa vykonala niečo, za čo bola degradovaná.

A nakoniec tu boli obyčajní bohovia, tí, ktorí žili v nebeskom hlavnom meste a odtiaľ vykonávali svoje povinnosti.

Dnes sme sa tu však stretli všetci. Nezáležalo na moci.

Dvere sa otvorili. Záblesk svetla ma oslepil a ja som na zlomok sekundy zaváhala. No predtým, ako som mohla ustúpiť, som zhlboka vydýchla a vystrela chrbát.

Niekoľko stoviek párov očí sa na mňa pozrelo. Akonáhle bohovia zistili, že som to len ja, odvrátili zrak a opäť sa rozprávali. Krátili si čakanie na začatie zhromaždenia.

Musela som si nájsť miesto niekde vzadu.

Nerada som sem chodila.

Skôr než ma uznali za pravú pani mesiaca, vždy sa tu našiel niekto, kto s úškrnom prehodil: „Náhradníčka.“ To slovo vo mne zakaždým vzbudilo nepokoj a dávku zvedavosti, ktorú som musela potlačiť.

Nenarodila som sa ako smrteľník. Jedného dňa som jednoducho bola – stvorená najvyššou mocou, s predurčeným osudom vyrytým do kameňa osudu. Nikto sa ma nepýtal, či chcem niesť titul panovníčky mesiaca. Nedali mi žiadne ponuky, len rozkaz.

Spočiatku mi to nevadilo. Každý pohľad na strieborný povrch, ktorý osvetľoval nočnú oblohu nekonečných svetov, mi prinášal radosť. Milovala som ten pocit – byť večná, krásna, mocná.

Avšak to slovo „náhradníčka“ vo mne zostávalo ako tieň, ktorého som sa nemohla zbaviť.

Predtým tu bola iná. Tiež nesmrteľná a napriek tomu jedného dňa zmizla. Plynutie času a smrť vymazali jej meno z pamäte smrteľných svetov. Ja som nezabudla.

Čo ak ju niečo zničilo? Čo ak ma čaká to isté? Nechcela som, aby ma postihol podobný osud.

Bála som sa.

Preto som na slávnostných zhromaždeniach vždy sedela v tichu. Neozvala som sa, aj keď som mala jednu malú prosbu.

Túžila som po spoločnosti, aby mi pridelili niekoho, kohokoľvek, kto by mi bol spoločníkom. Možno moja predchodkyňa milovala samotu, ale ja som ju z duše nenávidela. Každý deň, každú noc som bola obklopená mrazivým tichom. Môj mesiac bol tak krásny, avšak pustý.

Zaklonila som sa. Zadívala som sa do obrovského zrkadla, ktoré ozdobovalo strop a odrážalo celú sieň bohov.

Samú seba som považovala za mimoriadne nádhernú ženu. Žiadna smrteľníčka sa mi nemohla rovnať. Dokonca som si s istou domýšľavosťou pomyslela, že som krajšia ako ostatné bohyne. Ako by aj nie? Bola som stvorenie nočných snov a hviezdneho prachu.

Moja pleť bola bledá a jemná ako porcelán, kontrastujúca s večnou tmou panujúcou na mesiaci. Už som sa zrodila vysoká a štíhla, s kráľovským postojom, naveky elegantná a majestátna. Pramene strieborných vlasov, ako odlesky mesačného svetla, mi padali vo vlnách po plecia a pokračovali ďalej až po pás. Každý prameň sa trblietal v jemnom svetle, akoby boli posiate drobnými hviezdami.

Nesmrteľná bohyňa smrti Barka rada hovorila, že moje oči vyzerajú ako hlboké studne, v ktorých sa zrkadlilo nekonečno vesmíru. Mali farbu nočnej oblohy pred svitaním.

Odetá do dlhých šiat, ktoré boli dielom nebeského krajčíra, som pôsobila nesmrteľne a mocne. Strieborné výšivky, v tvare lístkov a kvetov, sa tiahli po korzete. Široké rukávy mi splývali ako vodopády z mojich pliec, ozdobené drobnými kryštálikmi, ktoré sa trblietali pri každom pohybe. Sukňa, tkaná z jemného hodvábu, vytvárala dojem, že sa nadnášam nad zemou.

Dokonalosť.

Žiaľ, sršalo zo mňa priam hmatateľné napätie.

Prečo som bola tak spotená?

„Si v poriadku?“ ozval sa za mojím chrbtom známy hlas.

Strhla som sa, kŕčovito som sa usmiala a z ruky mi vypadol vejár.

Ihneď som sa zohla, aby som ho zdvihla zo zeme.

Aj ona sa naraz so mnou snažila zodvihnúť spadnutý vejár.

„Au!“ zvolala bohyňa smrti Barka, keď si tresla hlavu o tú moju.

Z hlavy sa mi zošmykla koruna a Barka ju pohotovo zachytila.

„Ach jaj! Prepáč mi to,“ zašepkala som celá červená.

Už by som mala byť zvyknutá na podobné trápne situácie. Roky bez spoločnosti sa podpísali pod moju nešikovnosť.

Opäť sa otvorili hlavné dvere. Vošli ďalší bohovia.

„Moja drahá, nič sa nestalo! Pozri.“ Bledými rukami mi položila korunu späť na hlavu a upravila mi vlasy.

Ak som niečo na božstve a na nesmrteľnosti milovala, bolo to, že som stretla ju. Barka bola bohyňou smrti, ale pre mňa voňala ako život.

Síce sa nedala považovať za typickú krásku, ale vyzerala étericky. Jej pleť, bledá, takmer priesvitná, prudko kontrastovala s tmavosťou jej slávnostného odevu.

Z očí jej vždy stekali čierne slzy. Raz som sa spýtala, prečo. Prezradila, že každá je za hriešnu dušu, ktorá sa nedostala do jej kráľovstva. Nepýtala som sa, kam išli mŕtvi, ak nie k nej. Radšej som to nechcela vedieť.

„Už by to mohlo začať,“ zašomrala som popod nos. Nervózne som sa obzerala a začali sa mi potiť dlane.

„Neboj sa, za ďalších päťdesiattisíc rokov si konečne zvykneš na tieto hlúpe stretnutia,“ povzbudila ma.

„Nerada vystupujem pred davom.“

„Však ani nemusíš,“ pohotovo odvetila. Následne sa Barka zamyslela, jej oči sa rozšírili od prekvapenia, schmatla mi ruku a potiahla ma k sebe. „To myslíš vážne? Chceš mať prejav? Ja som ten svoj mala naposledy pred... Ani neviem, či som vôbec nejaký mala.“

„Prosím, nerob mi to ťažšie, ako to už mám!“ poprosila som ju, pretože takýmito rečami mi vôbec nepomáhala.

„Fajn, budem ti kryť chrbát!“ odpovedala a položila si ruku na moje rameno. Jemne ma pobúchala.

~ po zhromaždení ~

Schody pod našimi nohami jemne zacingali. Svetlo prenikajúce cez krištáľ hádzalo farebné odrazy, ktoré sa vynímali na bielych stenách zámku. Ale ja som na tú krásu sotva pozrela. Neutrálny zámok, miesto, ktoré som ďalších sto rokov nemala vidieť, mi pripadal teraz tak obyčajný. Nič nedokázalo zahnať smútok, ktorý ma mučil.

Až príliš nahlas som si povzdychla.

Vedľa mňa kráčala Barka. Dopriala mi priestor. Počkala, pokým sme mali väčšie súkromie a až potom povedala: „Myslela som si, že chceš mať prejav.“

Pomaly som zdvihla zrak, no pohľad mi skĺzol naspäť na schody.

„Nemohla som,“ zamrmlala som a znova si vzdychla.

„Prečo?“ spýtala sa.

Stisla som pery. Chvíľu som váhala, no potom som potichu prehovorila: „Môj problém bol triviálny v porovnaní s tými, ktoré sa riešili.“

Prešla pár krokov v tichu, potom zastala a pozrela sa na mňa. „To je hlúposť. Chcela si byť vypočutá, a tak si aj mala byť. Zaslúžiš si to.“

„Ako by som mohla?“ vyhŕkla som. „Ako by som mohla, keď ostatní bohovia riešili hladomor, slnečné výkyvy, choroby a kliatby?“

„Nemôžeš sa porovnávať s ostatnými bohmi. Jasné, že každý rieši iné problémy.“

„Nechaj to už tak,“ povedala som nakoniec a odvrátila sa.

Už nemalo zmysel to riešiť.

Zostávalo nám zísť po zopár schodoch.

Obrátila som sa a omylom si stúpila na dlhú sukňu. Zamávala som rukami. Tentoraz mi vejár nevypadol z ruky. Stratila som rovnováhu a už som letela smerom vpred.

Moje telo ostalo nehybné a ja som sa ocitla v silných, ale nežných rukách. Pozrela som sa hore a môj dych sa zastavil.

Predo mnou stál najvyšší boh vlkov, Elson.

„Elson, ideš práve včas!“ smiala sa za mojím chrbtom mimoriadne pobavená Barka.

Boh vlkov bol taký krásny, že som skoro zabudla na bolesť a strach, ktorý ma pred chvíľou ovládal. Vlasy mu padali vo vlnách okolo tváre a na ramená. Jeho pleť bola takmer priesvitná, jemná ako porcelán, zdôraznená svetlom, ktoré ho obklopovalo ako svätožiara.

Pri pohľade na jeho krásu sa mi znenazdajky vybavila tvár muža, ktorý ako jediný dokázal prekonať tú Elsonovu. Och... Ako sa volal ten smrteľný vlk? Jaomie? Iba on dokázal konkurovať tomuto mužovi.

Vďaka nemu som opäť získala rovnováhu a stála som pevne na nohách.

„Si v poriadku?“ spýtal sa tichým, hlbokým hlasom a pozorne sa na mňa zadíval.

„Ďakujem.“

„Práve vás obe hľadám.“

„Čím sme si zaslúžili tvoju vzácnu pozornosť?“ provokovala Barka a zazubila sa.

Červenala som sa.

Musela som mu vletieť do náručia? Elson bol predsa jeden z tých bohov, ktorí by rozhodovali o mojom osude. Nemohol u mňa zbadať čo i len najmenšiu chybičku.

„Nepoteším vás, ide o Thers.“

„Och, tak s týmto nás nezaťažuj!“ odvrkla Barka a zišla zo schodov. Postavila sa vedľa mňa a zložila si ruky na hrudi.

Ak existovala bohyňa, o ktorej nemohla počuť, bola to práve bohyňa meča Thers. Tie dve sa priam z duše nenávideli. Ako správna kamarátka som sa postavila na stranu Barky, aj keď som netušila, prečo sa nevedia vystáť a čo sa medzi nimi udialo. Odmietla mi to povedať.

„Stratila sa a máme problém. Však viete, že sa dnes nedostavila na stretnutie.“

„Pravdepodobne terorizuje nejakú úbohú dušu, alebo už konečne odišla do pekla. Ja som rada, že sa nedostavila. Ty by si mal byť tiež rád. Vždy sa s niekým pobije a ty ju musíš brániť a dohovárať jej. Aspoň si si ušetril tie tvoje staručké nervičky.“

„Žiaľ, aj tak moje nervičky neboli ochránené. Nemáte tušenie, kde by mohla byť?“

„Nie, prečo?“ spýtala som sa.

Elson si nahlas povzdychol, čo bol u neho neobvyklý prejav emócií. „Skupinka vlkov zdivočila a začala napádať ľudí. Viete, že je to neprijateľné. Vlci sú tu na to, aby chránili ľudí, nie aby ich zabíjali. Musia byť za to patrične potrestaní a to je úloha Thers. Ona je tá, ktorá má udržiavať poriadok,“ hneval sa.

Och, to nebolo dobré.

„Ak tú potvoru uvidíme, tak jej odkážeme, že ju očakávaš na koberčeku.“

„Vážim si to!“ odpovedal, poklonil sa a žiarivo sa na mňa usmial. „Nesmierne rád som vás videl.“

Obe sme zostali stáť na mieste a sledovali sme, ako odchádza.

Bohyňa smrti sa ku mne naklonila. „Prišla si o ďalšiu príležitosť. Prečo si mu nepovedala o svojom probléme?“ spýtala sa šeptom Barka.

„Pretože to nie je dôležité!“

„To môže sám posúdiť!“ oponovala mi. Skôr, ako som ju zastavila, zdvihla ruku a zakričala: „Elson, môžeš sa ešte vrátiť? Selena sa chce s tebou rozprávať!“

Vystrašená som s ňou nadviazala očný kontakt a rázne som pokrútila hlavou. Jej slová už zastavili Elsona a on sa k nám vrátil.

„Áno?“ znova sa tak žiarivo usmial, až som mala nutkanie povzdychnúť.

Ako som sa z tohto mala dostať?

„No... ja... chcela som ti navrhnúť, no... že ti pomôžem s tým problémom, ktorý mala vyriešiť Thers.“

„Ty chceš ísť do smrteľného sveta?“ spýtal sa prekvapene. Neprekvapilo to len jeho, ale aj Barku. Tá tiež zmätená nadvihla obočie a na tvári sa jej zjavila grimasa. Dobrovoľne sa poslať na misiu niekoho iného? To sa nestávalo. Každý boh si riešil vlastné problémy.

„Môžem ti pomôcť. Teda rada ti pomôžem, ak s tým budeš súhlasiť.“

Elson sa na mňa pozrel s úctou. „Tvoja ponuka je veľkorysá, Selena. Ak by si sa na to mohla pozrieť, bol by som ti veľmi vďačný. Samozrejme, keď problém vyriešiš, tak si môžeš niečo žiadať. Splním ti čokoľvek, čo budeš chcieť.“

Nedopadlo to najhoršie.

„Listom ti pošlem ďalšie informácie. Prosím ťa, vyrieš to čo najskôr. Teraz ma ospravedlňte, už sa musím ponáhľať.“

„Samozrejme!“

Keď Elson odišiel, obrátila som sa k Barke. Jej výraz sa nedal ani pomenovať. Isto mala nutkanie udrieť ma, našťastie ho prekonala.

„Keby som vedela, že si od neho vypýtaš takúto špinavú robotu, tak by som ho nikdy nezavolala! Uvedomuješ si, že riešiť problémy za Thers je absolútne katastrofálny nápad?“ spýtala sa ma tichým hlasom. Nedovolila mi však odpovedať a už pokračovala: „Thers je neľútostná a nemilosrdná. Ale ty... nie si taká ako ona. Máš mäkšie srdce. Zahrávať sa so smrteľníkmi môže byť nebezpečné! Obzvlášť pre teba.“

„Nebojím sa smrteľníkov, Barka.“

„Ale mala by si začať. Dokážeš vlastne zabiť? Thers zabíja tých, ktorí si to zaslúžia. To vieš, že?“

„Som mocná, samozrejme že viem zabíjať!“ oponovala som jej.

„Hej, a koľko životov si už vzala?“

„Ani jeden,“ zašepkala som.

Doteraz som nemala najmenší dôvod ubližovať krehkým smrteľníkom.

Mala Barka pravdu? Naozaj by som to nedokázala? Predsa, ak si niekto zaslúži smrť, tak je jedno, ktorý boh ho znesie zo sveta. Nezáleží na tom, že to spravím ja. Aj tak boli predurčení k záhube.

„Nechcem, aby ti ublížili!“ zopakovala.

„Ani neublížia. Zachránim Thersin zadok, Elson nebude musieť zošedivieť a splní mi hocičo, o čo požiadam. Každý bude spokojný.“

„Povieš mi, čo je pre teba také dôležité, že sa chceš zahrať na Thersinho poskoka?“

„Smrteľníci veria, že ak želania vyslovia nahlas, tak sa im nesplnia. Preto zatiaľ pomlčím, ale určite sa to dozvieš.“

„Hádam sa nechystáš Elsona požiadať o ruku?“ nečakane sa spýtala.

Vyprskla som. Zabehlo mi a rozkašlala som sa. Barka ma trikrát pobúchala po chrbte a až po chvíľke som nabrala druhý dych.

Požiadať o ruku najvyššieho boha? Totálne sa zbláznila! Kde by som na to nabrala odvahu?

„Nemáš pocit, že sa mu páčiš?“ pokračovala ďalšou otázkou.

„Akože komu, Elsonovi? Ale nie! Už akému bohu by sa páčila moja nemotornosť. Mimochodom, Elson má veľa smrteľných žien.“

„Ani tisíc smrteľných žien sa nemôže rovnať jedinej nesmrteľnej!“ odvrkla.

„To je hlúposť,“ zašomrala som si popod nos.

Nechcela som nad niečím takým ani len premýšľať. Elson bol síce krásny a múdry, avšak rozhodne sa k sebe nehodíme.

„Zaľúbiť sa do niečoho časovo obmedzeného je najväčšie šialenstvo a najpotupnejšia chyba, akej sa môže boh dopustiť. Neexistuje nič horšie, Selena.“

Pred očami sa mi zjavila tvár Elsona, ktorá rýchlo nabrala krajšie črty a hneď som videla toho prenádherného vlka.

Síce bola smrteľná krása očarujúca, no pre nás mizivá. Neoplatilo sa odovzdať srdce niečomu, čo malo predurčený jasný koniec.