KRVAVÝ VLK

Po návrate domov som neotáľala ani sekundu. V hlave sa mi neustále vynárali myšlienky na odmenu, ktorá by mohla obrátiť môj život naruby. Bez zbytočných rečí som nechala majestátne šaty skĺznuť na podlahu, korunu som položila na jej miesto a dôkladne som odložila žiarivé šperky.

Otvorila som skriňu. Očami som prešla po stovkách krásnych šiat. Všetky som odignorovala a vybrala som zaprášený odev, ktorý som už tak dávno nepoužila. Obliekla som sa do obyčajnej tuniky a veľkých nohavíc. Zo stolíka som vzala povraz a stiahla som ním nohavice, aby mi nepadali. Jednoduchá látka mi konečne dopriala vytúženú voľnosť.

Trblietavé lodičky som vymenila za pevné kožené topánky.

Musela som zastaviť divokých vlkov. Vnímala som to ako kľúč, ktorý mi otvorí bránu do nového života. Raz, dvakrát švihnem rukou, použijem duchovnú energiu a zaraz bude po všetkom. Potom mi Elson splní čokoľvek, o čo ho požiadam.

Nemalo zmysel otáľať.

Lúče ma preniesli z môjho kráľovstva do smrteľného sveta. Obloha bola jasná, mesiac žiaril tak silno, až sa zdalo, že ma podporuje. Chladný nočný vzduch ma objal, jeho svieži dotyk vo mne rozprúdil energiu. Opäť som sa cítila nažive.

Les sa rozprestieral, pôsobil pokojne, no v jeho vnútri pulzoval neskrotný život. Živé stromy šepkali dávne tajomstvá, ktorým som nerozumela, zatiaľ čo vyrušené nočné tvory sa skrývali v tieňoch a bedlivo ma sledovali. Vyčkávali na príležitosť ujsť.

Zastavila som sa, aby som prebudila svoju božskú moc. Privrela som oči a hoci som stála bez pohnutia, moja bytosť sa rozliala do každej škáry sveta. Vnímala som narodenie dieťaťa, smrť starca, tanec nevinného dievčaťa aj zúfalý útek vraha. Jedna vízia sa prelínala s druhou, spleť obrazov sa točila okolo mňa v nekonečnom kruhu. Bola som v každom momente smrteľnosti, schopná naraz vykonať mnoho zázrakov. Avšak nepohla som rukou. Nebola som tu preto, aby som zasiahla do osudu iných. To mohli robiť len poverení bohovia a ja som k nim nepatrila.

Stačilo pár okamihov, aby som našla, čo som hľadala.

Vošla som do prázdnoty.

Zrazu som sa ocitla hlboko v temnom lese. Husté konáre starých stromov sa nado mnou splietali ako mohutná klenba, iba úzke pramienky mesačných lúčov sa predierali pomedzi listy a ukazovali mi cestu. Vo vzduchu sa miesila vlhká vôňa lístia, hniloby a starej pôdy, ktorá mi pripomínala, aká je príroda menlivá. Moje topánky sa pri každom kroku zabárali do mäkkého blata a jemne mi čľapkalo pod nohami.

Vnímala som kovový zápach, ktorý sa vznášal vo vzduchu a dráždil mi nos.

Zastavila som sa, keď som uvidela spiacu skupinku vlkov. Ich telá sa zdali byť vyčerpané, no zároveň pôsobili nebezpečne. V sne im smrť isto spievala v ušiach. Na kožuchu mali zrazenú krv a červené škvrny lemovali ich laby i zuby. Ležali roztrúsení na vlhkej zemi s plnými bruchami a ťažko dýchali.

Neviditeľná som sa ukryla za široký kmeň najbližšieho stromu. Pod rukou som pocítila drsnú kôru.

Ako ich mám potrestať? Mali by o mne vedieť, alebo malo všetko prísť neočakávané?

Pozrela som sa na pravú stranu. Zbledla som. Nechty som zaryla do kôry stromu tak silno, že tá pod mojím dotykom pukla s jemným, no nepríjemným zvukom. Ostatné stromy protestovali a ja ako bohyňa, ktorá musela rešpektovať iný svet, som pustila ich pradávneho priateľa.

Pozerala som sa na tvár, ktorá vo mne vyvolala hrozivú paniku. Srdce sa mi šialene rozbúchalo, v ušiach mi znel hukot krvi, ktorý prehlušil aj šumenie listov. V hrdle sa mi zjavila hrča, ako by ma niekto chytil za krk a stláčal mi hrdlo.

Jaomie.

Muž, ktorého som si pamätala ako divokého, ale smiešneho vlka, ležal neďaleko. Aj on bol pokrytý krvou, ktorá mu zasychala na hrudi a rukách. Jeho striebristé vlasy, kedysi žiarivé ako čerstvo napadnutý sneh, sa teraz leskli červeným odtieňom, zlepené krvou obetí.

Držal sa ďalej od ostatných vlkov. Ležal na chrbte s rukami za hlavou a upieral pohľad na hviezdnu oblohu. Jeho telo bolo takmer nahé, len ledabolo zakryté krátkymi nohavicami. Bez najmenšieho zachvenia sa oddával chladu noci.

Moje mesačné svetlo dopadalo na jeho pokožku, zvýrazňovalo každú kvapku zaschnutej krvi, každú šľachu a rys svalov.

Náhle sa postavil. Očami preskúmal les a jeho pohľad sa zastavil presne tam, kde som stála. Spanikárila som. Schovala som sa za strom, hoci som vedela, že ma nemôže vidieť.

Jaomie prešiel okolo mňa. Pohyboval sa ako pravý dravec, ticho, elegantne, v dokonalom súlade s lesom. Neovládla som sa a neviditeľná som kráčala za ním. S napätím som sledovala každý jeho pohyb, pripravená ustúpiť, ak by sa nečakane otočil.

Pri vode sa zastavil. Zohol sa a ponoril si hlavu pod hladinu. Voda zmyla krv z jeho tváre. Započúvala som sa do špliechania, ktoré v hlbokom tichu pôsobilo ohlušujúco.

Nečakane povedal: „Viem, že ma sleduješ.“

Strnula som. Ako to mohol vedieť?

Moje myšlienky sa rozutekali ako splašené kone, hľadali vysvetlenie, ale žiadne nedávalo zmysel. Bola som predsa opatrná. Musel by byť obdarovaný zrakom bohov, aby ma odhalil.

„Hm?“ ozval sa ženský hlas.

Všimla som si pohyb na druhej strane. Za stromom stála mladá vlčica, ktorá sa váhavo priblížila.

Jej silueta sa črtala v svite, odhaľovala štíhle končatiny a obozretný postoj. Vlčica sa pohla niekoľkými neistými krokmi vpred, zjavne zvedavá, no stále ostražitá, akoby vyčkávala, či je bezpečné priblížiť sa k Jaomiemu.

Vydýchla som.

„Nemám rád, keď sa mi nepriateľ pozerá na chrbát,“ zavrčal.

„Chcem ti niečo povedať.“

Dievča stálo len pár krokov od neho. Aj ona mala napäté svaly a isto bola pripravená každú chvíľu ujsť. Prsty na rukách sa jej chveli a pohľad jej neustále uchádzal do tmy, akoby čakala, že sa z nej vynoria ďalšie páry žiariacich očí.

„A čo také by si za to chcela?“ zasmial sa. Chlad jeho hlasu sa mi vlial pod kožu. Strach sa ma kúsok po kúsku zmocňoval, no zvedavosť ma brzdila v úteku.

Ja som tu predsa mala byť tá mocná!

Všetko v jeho držaní tela naznačovalo nebezpečenstvo. Bol to postoj zvieraťa, ktoré pozná svoje schopnosti a nečaká od druhých milosť. Široké ramená a napnuté svaly prezrádzali, že by dokázal zabiť jedným prudkým pohybom.

Nech sa nepribližuje!

„Ochranu a vyššie postavenie v tvojej svorke. Ako si si azda všimol, som tu nová. Moja bývalá svorka ma vyhnala a potom som natrafila na tú tvoju...“ V jej slovách znela úpenlivá prosba. Dievča verilo, že informácia, ktorú nesie, jej zaručí prežitie. Podľa Jaomieho postoja som rýchlo uhádla, že sa dosť mýlila. Ako to, že necítila to, čo z neho sršalo? Smrteľné oči boli naozaj tak slepé?

„V mojej čo?“ spýtal sa nahnevane. Zdalo sa, že vlčici nerozumie.

„Svorka... predsa vlci ti patria. Si ich alfa?“ zakoktala sa.

„Alfa,“ zopakoval Jaomie. Nezdalo sa, že by to slovo poznal, čo ma prekvapilo.

„Si z nich najsilnejší, dokážeš ma ochrániť. Ak mi sľúbiš, že to spravíš, prezradím ti slabé miesta ostatných vlkov, ktorí ťa chcú vyzvať a ukradnúť ti postavenie a právomoci alfy.“

Ani ja som netušila, čo na jej slovách bolo také zlé, ale Jaomiemu sa to vôbec nepáčilo.

Neprestajne na ňu hľadel. Dokonca ani raz nežmurkol. Pôsobil... zlovestne. Sršala z neho smrť. V jeho začervenených očiach nezostala stopa ľudskosti.

V lese zavládlo zlovestné ticho, vietor prestal šepkať v korunách stromov. Zostalo trpké ticho, narúšané kolobehom vody.

„Naozaj si myslíš, že slabá, neužitočná ženská má niečo, čo ja nemám?“ chladne sa zasmial. „Mám ťa ochraňovať? Deliť sa s tebou o korisť? Brániť ťa? Kedy si ma videla chrániť niekoho, na kom absolútne nezáleží? Keby sa mi zachcelo, tak by som ti roztrieštil lebku na prach.“

Moje srdce sa rozochvelo od strachu, hoci som bola stále ukrytá.

Odvážne spravila niekoľko krokov vpred.

Usmiala sa. Prehodila si dlhé vlasy na hruď a naklonila hlavu. Pohyb pôsobil sebavedomo, no v jej očiach bolo badať neistotu.

Aj ona bola celkom pekná. V iných okolnostiach by to možno bola výhoda, ale teraz, tvárou v tvár niečomu tak nebezpečnému, to pôsobilo skôr ako prekliatie. Azda mu pripomenula klamlivú vílu.

Jeho oči sa zúžili a pohol sa tak bleskovo, že som ho sotva postrehla. Pripomínal rozmazaný tieň, ktorý sa v zlomku sekundy zmenil na hrozivú hmotu.

V okamihu ju schmatol a ťahal k vode. Jeho pazúry sa do nej zaborili, akoby boli stvorené na ničenie.

Bojovala, no proti nemu nemala šancu. Kričala, metala sa, snažila sa ho uhryznúť alebo aspoň uvoľniť jeho zovretie, no márne.

„Pusti ma! Pusti ma!!!“ vrieskala vystrašená vlčica.

Vošli do rieky. Lúče sa lámali na hladine, ktorá sa menila na rozdivenú arénu.

Vlčica sa zmietala. Jeho zovretie ju uväznilo v ľudskej podobe, neschopnej brániť sa inštinktmi zvieraťa, ktoré driemalo v jej vnútri. Zúfalo kopala do vody, zanechávala za sebou spenenú stopu, no nič z toho ho neodradilo.

Hlbšie a hlbšie sa ponárali do vody.

„Nenávidím krysy,“ vrčal Jaomie.

Zastal, voda mu dosahovala po pás. Kvapky mu stekali po tele a v svite pôsobili ako čierne korálky.

„Ich krv chutí kyslo a ja som prisahal, že už nevypijem krv žiadnej krysy!“ Skĺzol pohľadom po jej strhanej tvári, aj po perách, ktoré sa chveli od strachu. „To je tvoje jediné šťastie. Inak by som ťa roztrhal na kusy a užil si ťa ako neskorú večeru.“

Jedným pohybom ju odstrčil. Vlčica sa zrútila dozadu, špliechajúca voda pohltila jej zdesený výkrik.

Znovu sa vynorila, no pohyby jej rúk boli chaotické, zúfalé. Akoby sa jej svaly rozhodli konať samy od seba, pohltené čírou panikou. Rozum bol udupaný pudom sebazáchovy.

Zovretými päsťami udierala po hladine. Neutíchajúce výkriky, trhané a naliehavé, sa miešali s čľapotaním.

Nevedela plávať, ale prírode to bolo jedno. Prúd ju nekompromisne zachytil a ťahal. Čím viac bojovala, tým hlbšie ju voda pohlcovala.

Každý pohyb bol márny – len zrýchľoval jej ponáranie. Jej tvár sa z času na čas zjavila nad hladinou, s očami rozšírenými hrôzou, no vzápätí ju prúd znovu stiahol do neznáma.

Stála som na brehu, neschopná odtrhnúť pohľad. Srdce mi búšilo, krk som mala stiahnutý zdesením a vedomie mi zalievala otupná hrôza.

Už tak dávno som necítila takéto emócie. Nepamätala som si, kedy naposledy... Zhlboka som dýchala.

Pozorovala som ho, ako bez jediného záchvevu emócie sleduje umierajúcu vlčicu.

Jaomie začal pôsobiť ako majestátna socha. Nepohol sa ani vtedy, keď sa jej ruky zjavili nad hladinou v zúfalom pokuse čohosi sa zachytiť. Tvár mal nečitateľnú. Jeho oči bez mihnutia sledovali jej boj o život.

Počula som, ako začala volať známe meno – Elsona.

Zhlboka som sa nadýchla a nesmelo som urobila krok bližšie.

„Len príď, Elson. Naostrím si na tebe zuby,“ zamrmlal Jaomie s takou samozrejmosťou, že sa mi zježili chĺpky na zátylku.

Netušil, kto je jeho najvyšší boh. Ak by to vedel, nikdy by si niečo také nedovolil povedať. Jeho nevedomosť ma zarážala. Ešte som nestretla vlka takého nevzdelaného, tak slepo arogantného.

„Predsa jej pomôž,“ prosila som v duchu, zúfalo sa snažiac presvedčiť samu seba, že nie je natoľko bezcitný. Už ju dosť potrestal. Nemôže ju nechať zomrieť. Nie takto.

Utopiť sa... to muselo byť horšie ako akákoľvek iná smrť. Zúfalý boj, pomalé pohlcovanie vody, nádej, ktorá zmizne spolu s posledným nádychom.

Jaomie sa konečne pohol. Urobil krok vpred, pohľad mal stále upretý na miesto, kde sa stratila. Možno… možno sa predsa len rozhodol zasiahnuť. Práve včas, preblesklo mi hlavou.

Všetky moje zmysly sa zostrili.

Lenže on sa otočil chrbtom. Šiel, akoby sa nič nestalo, poľahky zdolal prúd vody a vyšiel na suchú zem.

Ale nie!!!

Pozrela som sa späť na hladinu. Dievča sa už nevynáralo.

Hlas Barky mi znel v hlave. „Nemontuj sa do vecí smrteľníkov,“ varovala ma.

Ak by som sa ju pokúsila zachrániť, mohlo by to mať katastrofálne následky. Možno mala dnes zomrieť, a keby sa tak nestalo, mohla by som narušiť krehkú rovnováhu sveta, za čo by ma matka potrestala.

Jaomie si ma nevšimol a prešiel okolo mňa. Začal sa vracať naspäť k ostatným vlkom. Ani jediný raz sa nezastavil. Vôbec sa neobzrel. Podľa všetkého jej nevenoval jedinú myšlienku, pretože opäť hľadel na hviezdy.

Síce mi to trvalo omnoho dlhšie, no napokon som sa aj ja otočila a začala kráčať naspäť.

Podľa toho, čo sa stalo, by si Jaomie zaslúžil byť nadobro zničený.

Na jazyku som ale pocítila trpkú chuť života. Strach, zbesilé búšenie môjho nesmrteľného srdca, zovretie môjho hrdla... to všetko sa mi páčilo.

Dokráčala som späť k vlkom. Ležal opäť na svojom mieste a mal zatvorené oči. Voda zmyla krv, ktorou bol pošpinený. Pôsobil normálnejšie ako predtým.

Jeho hruď sa pokojne dvíhala, akoby ho nemučila ani jedna pochmúrna myšlienka. Bez problému zaspal, odovzdaný do rúk noci.

Veď toto je jeho život! Je to divoký vlk, ktorý nepozná Elsona, rád a neriadi sa žiadnymi pravidlami. Nikto ho tomu nenaučil. Nevie, že by mohol žiť aj inak.

Bol krutý, pretože nič iné nepoznal.

Otočila som sa. Nedokázala som ho naďalej sledovať. Potrebovala som čas na premýšľanie.

Mesačné kráľovstvo ma privítalo len chladom a prázdnotou. Keď som prechádzala mramorovou chodbou, môj dych sa zrážal na drobné obláčiky. Nič už nebolo tak živé. Tlkot môjho vystrašeného srdca utíchol a ja som opäť pocítila trpkú chuť nesmrteľnosti. Klesla som na zbytočný trón, jeho studený povrch sa mi zdal rovnako mŕtvy a bezútešný ako moja nálada.

Ticho v miestnosti bolo ohlušujúce. Žiadna hudba, žiadne hlasy dvoranov, len ozvena mojich myšlienok, ktoré mi vírili v hlave, a hoci som sa nadovšetko snažila, nedokázala som ich potlačiť.

Chcela som čosi viac... azda sa aj vrátiť.

Jaomieho tvár. Ten ľahostajný pohľad, keď nechal vlčicu zomrieť.

Ako môže niekto taký nádherný byť tak bezcitný?

Hrýzla som si nechty, kým som necítila jemnú bolesť. Načiahla som sa na stolík a sama som si naliala pohár vody. Stačilo len zopár dúškov, aby sa môj žalúdok konečne upokojil. Náhle som sa cítila omnoho lepšie.

Tie jeho sivo modrasté oči, meniace sa podľa dopadajúceho svetla! Videla som ich priamo pred sebou. Nič som si nenamýšľala. Bola v ňom smrť a predsa stále voňal ako život.

Chcela som ho opäť zacítiť.

Tak šialené!

Moje telo sa nepokojne pohlo a pohľad mi skĺzol k vedľajšej sieni. Postavila som sa a prešla som do ďalšej miestnosti. Nohy ma samé viedli k neobyčajnému zrkadlu, ktoré bolo tak čierne, až sa zdalo, že sa v ňom nezrkadlilo. Pôsobilo neužitočne, ale predsa to bol nenahraditeľný poklad.

Stála som pred ním a na okamih zaváhala. Nakoniec som sa ho jemne dotkla. V tom momente sa zmenilo — jeho povrch sa rozžiaril a odhalil komnatu kráľovstva smrti. Bolo smiešne, že ríša smrti pôsobila omnoho prívetivejšie a živšie ako tá moja.

Stačil mi len jeden pohľad a už som uvidela jednu z verných duší, ktorá slúžila mojej priateľke.

„Bohyňa Selena!“ ozval sa Barkina slúžka. Mladé dievča s prekvapeným výrazom sa okamžite dalo do pohybu, aby zavolalo svoju pani.

Na Barku som nemusela dlho čakať. Objavila sa s vínovým pohárom v ruke a diadémom nakrivo, krok mala mierne krivý, ale sebavedomý. Opitá sa široko usmievala, ako vždy, keď si spolu s mŕtvymi dušami pripíjala na večnosť.

„Och, čo to máš oblečené, Selena?“ spýtala sa a naklonila hlavu, zatiaľ čo si ma premeriavala pohľadom. Vždy ma videla odetú do honosných šiat, nečudovala som sa, že moja lacná tunika a nohavice ju prekvapili.

Pokus o úsmev mi vyšiel len čiastočne.

„Potrebujem s tebou hovoriť.“

„Som samé ucho! Nikto nás nebude počúvať,“ odvetila pobavene.

Hlboko som sa nadýchla.

„Nezabila som tých vlkov,“ priznala som a sledovala, ako jej úsmev v sekunde zmizol.

„Ešte nie je neskoro. Ozvi sa Elsonovi,“ povedala nakoniec. „Nie je hanba priznať, že to nedokážeš.“

„Nie, nie je to tak,“ pokrútila som hlavou. „Dostala som iný nápad. Čo ak by som ich mohla zmeniť?“

Pri týchto slovách sa moje hlasivky zachveli netrpezlivosťou. Bol to riskantný nápad, protiviaci sa všetkému, čo som doteraz poznala, no nechcelo sa mi zničiť Jaomieho, ktorý vo mne prebúdzal čosi nové a hlavne živé.

Na okamih zavládlo ticho. Barka nadvihla obočie a potom sa rozosmiala tak hlasno, až sa jej triasli ruky a z pohára sa vylievalo víno. Nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Neprestala sa smiať, aj keď si obliala krásne šaty.

„Zmeniť vlkov? Vlkov neprevychováš. To je šialené!“

„A čo ak len jedného?“

„Chceš strácať čas s divochom odkázaným na smrť?“

„Je iný.“

„Čím?“

Nedokázala som nahlas priznať, že ma jeho krása mátala natoľko, že som pri ňom nedokázala myslieť. Len som pomyslela na to, ako sa tie divoké oči menia z prázdnych na ľudské, a už sa mi zrýchľoval pulz.

„Zaslúži si druhú šancu,“ povedala som namiesto toho.

„Elson nie je boh, ktorý by druhé šance nedával. Ten vlk šancu už dávno premrhal! Selena, ty vieš, čo tým Elson myslel, keď hovoril o vyriešení problému.“ Barka pristúpila bližšie k zrkadlu.

„Ale on nepovedal, ako ho musím vyriešiť. Toto je moje riešenie,“ odvetila som pokojne.

Barka pokrútila hlavou, v očiach sa jej zjavili obavy.

„Varujem ťa. Nemôžeš meniť stanovené osudy.“

„Nemienim meniť osudy vlkov. Len jedného muža.“

„Aj to je zakázané!“

„Len jeden,“ zopakovala som.

Pri ňom som necítila prázdnotu. Cítila som strach, fascináciu, neistotu – emócie, na ktoré som už tak dávno zabudla, aké sú úžasné a pohlcujúce. A práve kvôli chaosu, ktorý z neho sršal, som cítila chuť života. Ako som mohla zničiť jedinú vec, ktorá ma po dlhej dobe prinútila cítiť?

Barka si povzdychla.

„Uvedomuješ si, že budeš mať na svedomí všetky životy, ktoré vezme?“

„Postarám sa, aby už nikomu neublížil,“ odpovedala som.

„Tak sa ponáhľaj. Ich čas plynie rýchlejšie ako ten náš. Už mohol urobiť niečo, čo ťa bude stáť draho,“ upozornila ma.

Prikývla som.

Ona sa však ešte ozvala:

„Sľúb mi, že ak zlyháš, ozveš sa Elsonovi.“

„Sľubujem,“ zašepkala som, no už som myslela na to, že mala pravdu. Musela som konať.

Vrátila som sa do sveta smrteľníkov.

Znova som vystopovala Jaomieho a jeho skupinu vlkov. Tentoraz sa pohybovali blízko veľkého sídla. Vo vzduchu visela zloba. Videla som, ako sa vlci pripravovali na útok, ich oči žiarili nenávisťou a hladom.

Musela som ich zastaviť. Za každú cenu.

Vlci už vystierali pazúry, vetrili korisť a ja som vedela, že každá sekunda je drahá.