KLIETKA PRE VLKA

Zvieratá, ktoré vycítili blížiacu sa smrť, utiekli alebo sa schovali hlboko do svojich úkrytov.

Predo mnou sa rysovalo mohutné rodinné sídlo. Mesačné svetlo odhaľovalo jeho vysoké veže a ťažké kamenné múry. Navonok sa zdalo opustené, ale vedela som, že vo vnútri spia ľudia – nevinní, nič netušiaci o nebezpečenstve, ktoré sa k nim blíži.

Z tieňov som ich neviditeľná sledovala. Vlci sa zakrádali bez jediného zvuku, ich telá splývali s tmou. Oči im horeli, plné hladu a krutosti.

Nemusela som dlho premýšľať. Bolo jasné, že toto nebol ich prvý útok. Síce sa nenazývali svorkou, ale ich pohyby boli až príliš zosúladené. Vedela som si predstaviť, koľko takýchto sídiel už padlo pod ich brutalitou – izolované, ďaleko od akejkoľvek pomoci, nechránené.

Jaomie kráčal na čele skupiny. Nepremenil sa. Naklonil sa k vlkovi po svojej pravej strane a zašepkal mu niečo, čo som nemohla počuť. Jeho tvár, ktorá inokedy pôsobila až božsky krásne, teraz stvrdla do masky čírej krutosti. Biele vlasy mal pevne stiahnuté do chvosta, ich zvyčajný lesk bol tlmený temnotou noci.

Musela som konať a pomôcť ľuďom. Nemohla som dovoliť, aby si Elson všimol, čo sa tu stalo.

Pohľad mi padol na okno. Stačila mi jediná myšlienka a moje telo sa premiestnilo dovnútra. Zrušila som svoje krytie a z plných pľúc som zakričala: „Útočia na nás! Ozbrojte sa! Útočia na nás vlci!“

Zvuk môjho hlasu sa rozliehal chodbami sídla a prebúdzal jeho obyvateľov. Dvere sa rozleteli a ľudia vybiehali z izieb v nočných košeliach, dezorientovaní a vystrašení. Niektorí niesli v rukách zbrane, iní len zdesene blúdili pohľadom po okolí.

„Sú tu vlci!“ opakovala som naliehavo. „Tí, čo nevedia bojovať, poďte ku mne!“

Muži, ktorí vedeli, čo majú robiť, siahali po zbraniach a ponáhľali sa na horné poschodie, aby bránili sídlo.

Niekto ma uchopil za ruku. Prudko som sa otočila a stretla som sa s pohľadom mladej ženy. Držala v náručí dieťa, ktoré sa nepokojne mrvilo, akoby cítilo strach svojej matky. Jej prsty sa jemne triasli, a v očiach sa jej zračila prosba. Hádala som, že je to pani domu.

Za ňou sa tlačili ďalší – slúžky, starší ľudia, deti, všetci s vystrašenými tvárami.

„Svätá,“ hlas sa jej zachvel, „prosím ťa, zachráň nás!“

Jej pohľad sa zatúlal k mojej žiare, ktorá jemne osvetľovala priestor okolo nás. Vedela, čo som. Vedela, že nie som obyčajná.

„Ktorá komnata je najväčšia?“ spýtala som sa.

„Moja,“ odpovedala.

„Nech tam ide každý, kto nevie bojovať,“ prikázala som a sotva som to dopovedala, už sa začali smrteľníci ponáhľať.

Pani domu podala svoje dieťa do rúk staršej žene a pridala sa ku mne. Chytila ruky tých, ktorí sa zdráhali, a pomáhala im vojsť do bezpečia. Spoločne sme ich hnali do miestnosti. Keď posledný z nich prešiel, jemne som ju postrčila.

„Môj manžel...“ začala protestovať, no postavila som sa jej do cesty.

„Vaše dieťa a ľudia vás potrebujú viac ako manžel. Pôjdem mu pomôcť, dobre?“

Na chvíľu zaváhala, ale potom sa jej výraz zmenil. Chytila moju ruku, jej prsty boli chladné. Priložila si ju k perám a pobozkala ma. Jej hlas sa zlomil, keď zašepkala:

„Svätá, čím sme si zaslúžili tvoju ochranu? Ani neviem, kto si!“

Postrčila som ju jemne, ale rozhodne do miestnosti a zatvorila za ňou dvere. Dotkla som sa ich rukou, a v momente sa na nich objavila pečať vytvorená pomocou mojej duchovnej energie.

Ovplyvnila som osud, a to sa nesmelo. No keby Thers nezlyhala, vlci by už dávno boli mŕtvi... V osude bola chyba, a ja som bola pripravená sa brániť aj pred najvyššou radou.

„Ďakujem ti, svätá!“ zaznelo tlmene z druhej strany dverí.

Zhlboka som sa nadýchla a premiestnila som sa späť na svoje miesto v tieňoch.

Vrátila som sa práve vo chvíli, keď sa vlci prebojovali cez hlavnú bránu. Sídlo sa otriaslo pod ich náporom. Ich pazúry škrípali o drevo, ostré tesáky sa zaleskli v mesačnom svetle. Našťastie, muži, ktorých som varovala, už stáli pripravení. Snažili sa ich zastaviť, ich výkriky rozkazov sa miešali s vrčaním útočníkov.

Znova som sa premiestnila. Ocitla som sa na okraji prvého boja. Surová moc mi pulzovala v žilách. Zdvihla som ruku. Môj pohyb bol plynulý, takmer nedbanlivo precízny. Duchovná energia sa zvírila okolo mňa a vystrelila cez bojisko. Vzduch preťal tichý piskot, keď sa dotkla vlka, ktorý sa práve menil do svojej zvieracej podoby. Tesne predtým, než dopadol na smrteľníka, jeho telo stuhlo a kleslo k zemi. Malým pohybom som mu zlomila krk.

Prvý divoký bol mŕtvy. Nevinný človek, ktorého sa chystal zabiť, padol na kolená, trasúc sa, ale živý.

Bol to prvý život, ktorý som vzala. Čakala som, že ma zaplavia výčitky, že sa zachviem od hrôzy, ale necítila som nič – zostalo len ticho.

Ďalších som zlikvidovala rovnakým spôsobom. Jeden po druhom sa rúcali na zem, kým predná línia boja nebola prázdna. Vlčie telá sa hromadili, ich krv vsiakla do zeme. Ostatní útočníci spomalili. Zastavili sa. Vedeli, že niečo nebolo v poriadku.

Skupina sa rozdelila. Jedni utiekli späť do lesa, vzdali to. Ďalší však pokračovali v nátlaku na mužov pred nimi. Poslední prešli popri nich a vtrhli do sídla.

Koho mám zastaviť prvého?

Jaomie.

Zbadala som jeho postavu medzi vlkmi, ktorí prenikli do sídla.

Mrštným pohybom som zrazila na zem päť vlkov, ktorí sa rútili vpred, a ďalších troch som zastrašila svojou energiou. Na okamih zaváhali, ale chaos pokračoval.

Stratila som Jaomieho. To ma desilo.

Moc, ktorá vo mne prúdila, sa vzoprela božským pravidlám. Duchovná energia prestala zasahovať vlkov a presunula sa na smrteľníkov. Cítila som, ako im preteká telami, posilňuje ich svaly.

Otočila som sa a premiestnila do domu.

Jaomie vbehol do obrovskej jedálne. Úskokom sa vyhol vidlám, ktoré držal najvyšší muž v miestnosti, a vrhol sa mu rovno po krku.

Zastavila som sa na prahu miestnosti, s očami rozšírenými šokom. Jaomie sa sklonil nad padnutým mužom. Jeho čeľuste sa pritisli k hrdlu obete a potom... zaťal zuby. Krv mu vytryskla na tvár, na hruď, stiekla po zlepených vlasoch. Pil. Nie z hladu, ale z krvilačnosti.

Keď konečne zdvihol hlavu, muž ešte stále žil. Jaomie sa neobťažoval ukončiť jeho trápenie. Len ho nechal ležať.

Narovnal sa. Z úst mu kvapkala krv, rozmazávala sa po brade. Ruky sa mu triasli, ale nie od strachu. Bol to čistý, surový hnev.

Takto teda vyzeralo šialenstvo?

Jaomie sa nezastavoval.

Keď sa vyrútil na staré schodisko, zjavila som sa rovno pred ním. Musela som to urobiť – na druhom poschodí sa ukrývali muži, ktorí sa zľakli a už nechceli bojovať. Ak by ich Jaomie našiel, nezostal by nikto nažive.

Zastal. Jeho zreničky sa rozšírili. Zhlboka sa nadýchol, jeho hruď sa zdvihla. Zavrčal. Tesáky, pokryté krvou, sa zaleskli v slabom svetle.

Pomaličky vykročil. Lovec. Nútil ma cúvať, krok za krokom si vynucoval môj priestor.

Vedela som, že chcel počuť môj krik. Túžil po tom, aby ma strach premohol natoľko, že začnem utekať. Nehľadel na mňa ako na osobu. Pre neho som bola korisť, hračka, ktorú plánoval roztrhať na kúsky, ale až po tom, čo si vychutná lov.

No ja som nerobila to, čo čakal. Stála som pred ním a pomaly cúvala. Oči som mala pevne upreté na jeho znetvorenú tvár.

Smerovala som do prázdnej komnaty. Siahla som na kľučku. Ráznym švihom som pred ním zabuchla dvere.

S hromovým zvukom ich vykopol z pántov. Drevené kusy sa rozleteli po miestnosti.

„Asi si ešte nepočul, že na dvere sa má klopať a nie kopať, že?“ prehovorila som jemným, takmer nevinným hlasom.

Jeho tvár sa skrútila do zúrivého úškrnu.

„Mŕtvoly nepotrebujú dvere!“ vyštekol.

Na okamih som zamrzla. Nezničím ho... rozhodne nie.

Stala som sa zvrátenou dušou? Aj ja som zošalela zo samoty?

V hĺbke duše som cítila, že Barka mala pravdu. Táto hra bola šialenstvo a predsa som ho chcela.

Vrčanie zosilnelo. Posledné varovanie. Jaomie sa vrhol vpred. Cieľ bol jasný – prišpendliť ma k podlahe.

Len raz žmurkol.

Rukami naprázdno zašmátral vo vzduchu. Jeho prsty len o chlp minuli miesto, kde som pred chvíľou stála. Keby som bola smrteľníčka, už by som bola v jeho pazúroch. Lenže jeho reflexy, hoci smrtiace, nestačili na môj pohyb. Kým sa pohol, už som stála za ním.

Naklonila som sa k jeho uchu a zašepkala:

„Nehryzkaj, inak ti dám náhubok, Jaomie!“

Jaomie sa prudko otočil. Jeho zúrivosť na chvíľu ustúpila prekvapeniu. Oči sa mu zaleskli zmätkom. Zabudol na svoj hnev, na hlad, na všetko – okrem túžby dostať ma.

Ale ja som mala iný plán.

Zmizla som mu pred očami a objavila som sa pri dverách, ktoré predtým vyrazil z pántov.

„Chyť si ma, blondiačik!“

Na okamih stuhol, potom sa rozbehol.

Spomalila som.

„Čo keby sme si trošku podebatovali, Jaomie?“

Tiež spomalil.

Bola som tak živá. V žilách mi kolovalo odhodlanie, ktoré som už tak dávno necítila.

Zaspievala som mu:

„Vĺčik, vĺčik, čo vrčí,
je taký sladký tĺčik.
Vĺčik, poď si po ducha,
inak vyskočí z tvojho kožucha.“

Naklonila som hlavu a dodala s úškrnom:

„Jaomie, aj ty si tĺk, že? Vyzeráš tak. Si taký maličký hlupáčik.“

V tej chvíli sa znova rozbehol. Preskakoval trosky a rozbité predmety.

Došli sme až do zadnej časti sídla. Predo mnou sa objavili ťažké mreže. Bez rozmyslu som vbehla do provizórneho väzenia, otočila som sa chrbtom a počula som, ako vchádza.

Na jeho tvári sa zjavil víťazný úsmev. Ten úsmev! Až mi zabehlo.

Myslel si, že ma má.

Bez dlhého váhania som sa premiestnila za neho, rukami som uchopila mreže a zabuchla ich s takou silou, až zrinčali. Uväznila som nás.

„Čo si to spravila?“ zavrčal.

Obišiel ma a pokúsil sa ich otvoriť. Napol všetky svaly, ale ani sa nepohli.

Hojdala som sa na pätách a potichu si spievala:

„Vĺčik, vĺčik, zatvor očká.
Poobhrýzam ti tie pekné ušká.“

Jeho reakcia bola rýchla, no neočakávaná. Na malý okamih ma poslúchol. Zatvoril oči, akoby čakal, že sa niečo stane. Keď ich však otvoril, prišiel o svoju korisť – už som nebola s ním v klietke.

Zvuk môjho smiechu sa ozýval z druhej strany mreží. Obzrel sa.

„Zlí chlapci musia byť zatvorení, Jaomie.“

Prestrčila som ruku cez mreže a zdvihla prst. Vrhol sa vpred a zuby sa zaklapli len milimetre od môjho prsta.

„Pusť ma!“ zavrčal. Prsty mu pevne zovreli mreže. Svaly na ramenách sa mu napínali, keď sa ich snažil vylomiť.

„Najskôr sa porozprávame. Ak budeš dobrý, pustím ťa. Ak nie, tak tu skapeš. Podľa Najvyšších si nič iné ani nezaslúžiš, Jaomie. Len takú zverskú smrť, akú si doprial ľuďom.“

„Bol som hladný. Je jedno, že som ich zabil.“

Pokrútila som hlavou a hnev vo mne začal vrieť.

„Čo ak som teraz hladná ja?“ spýtala som sa. „Čo by mi zabránilo odtrhnúť ti tú peknú hlavu a upiecť si ju na ohni? Páči sa ti také zmýšľanie, vlk? Och, čo to vidím na tvojej tvári? Nepáči sa ti, čo rozprávam? Prečo vrčíš, Jaomie? Veď som presne ako ty.“

Jeho telo sa naplo, keď sa moja pravá ruka zmenila. Pred jeho očami sa predĺžila, sčernela, vyrástli mi pazúre. Stačil jediný pohyb a ustúpil o päť krokov vzad.

„Čo si zač?“

Stiahla som ruku späť.

„Som bohyňa mesiaca Selena. Pani nočného svetla a prisahám ti, že ak ešte raz zavraždíš nejakého človeka, prenechám ťa Thers. Tá ťa s radosťou pošle do posmrtného pekla našej sestry Barky. Ver mi, tá si ťa bude opekať na pekelných ohňoch až do skončenia všetkých svetov.“

Nebola to pravda. Barka nikdy nikoho nemučila. On to však nepotreboval vedieť.

Hrudník sa mu nepravidelne dvíhal. Neodpovedal. Len na mňa zízal, neschopný slova.

„Takže začneme s tvojou prevýchovou,“ povedala som.

Otočila som sa mu chrbtom. Zohla som sa pre prevrátenú stoličku a postavila som ju vedľa jeho cely.

Ešte sme mali čas.

„Čo keby som ti niečo povedala o Najvyššom Elsonovi?“

„Čochvíľa sem niekto príde a roztrhá ti krk.“

„V tomto svete neexistuje nikto, kto by ma dokázal zastaviť. Nech len prídu. Divokí vlci si zaslúžia smrť.“

„Divokí vlci?“

„Divokí sú tí, ktorí nežijú podľa pravidiel Najvyššieho boha Elsona. Ich životy sú krátke a často končia bolestivou smrťou. Bola by to obrovská škoda, keby si zomrel len preto, že si taký sprostý, Jaomie.“

Vytryskla z neho surová, zúrivá energia.

„Skús si ma zabiť!“ vyštekol.

„Si ešte hlúpejší, ako som si myslela,“ odvetila som. „Snažím sa ťa zachrániť, ty hlupák. Vlci tam dole už prehrali. Nezáleží na tom, že ušli. Všetci tí, čo vraždia nevinných ľudí, budú popravení.“

„Prečo mi chceš pomôcť?“

„Pretože si azda ten najkrajší muž, ktorý kedy kráčal po zemi smrteľníkov. Tvoja tvár je tak nádherná. Mohol by si toho veľa dokázať. Potrebuješ len pomoc.“

Keby ma počula Barka, isto by ma ubila k smrti.

Mávla som rukou a nútila ho pristúpiť k mrežiam. On omámene kráčal ku mne. Zrazu stál pri mne. Paralyzovala som ho. Dokonca som zastavila aj jeho dych. Ruku som prestrčila cez mreže. Jemným gestom som ho pohladkala po líci.

Bol skutočný!

Opäť som mu dovolila pohnúť sa.

„Čo to znamená, že moja tvár je nádherná?“ zašomral.

Zamračila som sa a nahlas som si povzdychla.

„S tebou bude veľa roboty!“