SVORKA JASNÉHO SLNKA

Sedela som na stoličke, ruky som mala prekrížené na hrudi a pomaly sa húpala. Pohyb bol nenútený, ale mal svoj účel – ukázať, že mám situáciu pevne pod kontrolou. Vedela som, že by som mala hneď konať, hocikto nás mohol vyrušiť, no chcela som si užiť túto chvíľu.

„Bola by ťa škoda,“ povedala som ľútostivo. „Nemal by si byť zničený len preto, že nevieš, ako to v živote chodí.“

Jeho obočie sa zvraštilo. Opäť divoko zavrčal.

„Roztrhal som toľko krkov! Prstom ukáž na muža, ktorý je mocnejší ako ja, a rozštvrtím ho, aby si si ho odniesla do nory, z ktorej si vyliezla!“

Naklonila som hlavu a s úsmevom som pokrútila hlavou. „Sú tu bytosti, ktoré ako smrteľník nemôžeš vidieť. Sledujú ťa. Ak vytvoríš vo svete chaos, potrestajú ťa spôsobom, aký si nedokážeš predstaviť. Pred nimi sa neubrániš.“

„Ty si tiež taká?“ spýtal sa priamo.

Prikývla som.

„Takže ak ťa roztrhám, tak odplaším mužov, ktorí ma chcú zabiť?“

Prevrátila som očami, zúfalá z jeho úbohej logiky.

„Už som ti povedala, že ti chcem pomôcť,“ zopakovala som.

Jaomie sa rozohnil. Jeho pohyby boli nepokojné. Začal krúžiť po cele.

„Tak čo sú zač, tí moji neviditeľní nepriatelia?“

„Je ich viacero,“ odpovedala som. „Veríš na nejakého boha? Na niekoho, kto má veľkú moc a nevidíš ho?“ spýtala som sa, úprimne zvedavá na jeho odpoveď.

Zastal. Bez zaváhania povedal: „Veľký muž.“

Nadvihla som obočie.

„Kto to je?“

„Veľký muž ovláda búrky, svetlo, tvorí bytosti a všetko ostatné. Práve vďaka nemu som!“ povedal s presvedčením dieťaťa, ktoré verí v rozprávky.

„Existuje len jediný boh, ktorý má schopnosť ovládať počasie, tvoriť život a svety. Nie je to Veľký muž. To bohyni Stvorenie patrí všetko, čo bolo a čo bude. Patrím jej aj ja. To ona ťa stvorila tak nádherného, že si ma zaujal.“

„Ona?“ nahnevane vyprskol. Jeho znechutenie bolo takmer komické. „To ti mám veriť, že patrím nejakej zbytočnej ženskej?“

„Prečo tak veľmi nemáš rád ženy, Jaomie? Predsa aj tvoja matka bola žena. To nenávidíš aj vlastnú matku?“

Jeho pohľad stvrdol.

„Nemám žiadnu červami obžratú ženskú!“ vyštekol.

Zamrzla som. Tá odpoveď bola tak absurdná, že som si musela dať chvíľku na premyslenie.

„Každý smrteľník má matku. To, že si vlastnú nepoznal, neznamená, že žiadnu nemáš. Isto by sa obracala v hrobe, keby ťa počula takto rozprávať. Pochádzaš z jej krvi, a napriek tomu si ju nevážiš? To je tak nevďačné.“

V jeho očiach sa mihol záblesk čohosi – možno zraniteľnosti, možno spomienky. Ale zmizlo to skôr, než som to mohla preskúmať.

„Čo keby si sa strčila do nory a už nikdy z nej nevyliezla?“

Snažil sa ma uraziť, ale jeho pokus bol smiešny. Keby mi niekto z bohov povedal niečo podobné, asi by som sa mu smiala celé stáročia.

Pritisla som si prst na pery, aby som sa nerozosmiala. Len som nepatrne nadvihla kútiky úst a prehovorila:

„Pozorne ma počúvaj, Jaomie. Nebudem sa opakovať. Pokiaľ zlyháš a nepochopíš, že tvoj život má vyšší zmysel, nezaslúžiš si ho. Radšej dovolím, aby tvoje miesto zaujal iný vlk. Stvorenie je najvyššia bohyňa všetkého. Ona stvorila tento svet a aj život. Slúžiť jej a robiť radosť je zmyslom nášho bytia. Veľký muž neexistuje.“

Jaomieho pohľad potemnel.

„Ak ti poviem, že budem ďakovať nejakej hlúpej ženskej, tak ma konečne pustíš?“

Prevrátila som očami a vzdychla som si. „Hlúpa ženská...“ zamrmlala som si popod nos. „Bytosť, ktorá stvorila všetko okolo nás, nazývaš hlúpou ženskou? Keby som tu mala niečo, čím by som ťa tresla, neovládla by som sa. Keď tak veľmi zbožňuješ mužov, mal by si na kolenách odprosiť Elsona.“

„Takže znova Elson... To je ten istý muž, ktorého tá hlupaňa volala na pomoc? A čo také urobil? Len sa na ňu vykašľal, nechal ju zdochnúť, však?“

Chlad mi prešiel po chrbte. Celým telom mi prebehli zimomriavky.

Vstala som zo stoličky a prešla k nemu. Stála som tesne pri mrežiach. Môj hlas znel pevne, bez emócie: „Elson je stvoriteľ vlkov. Bol prvý z vás, kto kráčal po tejto zemi. Mocný boh, ktorý sa dokázal premieňať na zvieratá. Poslala ho sama Stvorenie, aby chránil rovnováhu a dozeral na ľudí. Ale sám nedokázal všetko. Pre ľudí, ktorí prehrávali boj proti beštiám, obetoval svoje smrteľné telo. Vzdal sa moci a venoval ju vybraným smrteľníkom, čím im podaroval schopnosť meniť sa na vlkov.“

Jaomie ma pozorne sledoval.

„Preto dodnes vlci chránia ľudí. Ctia si Elsona, ktorý pre nich obetoval všetko. Keď zomrie posledný vlk, aj jeho čaká prázdnota. Zabudnutie.“ Zhlboka som sa nadýchla a prerušila som na chvíľu rozprávanie. „Ty a ostatní vlci dedíte nielen silu, ale aj zodpovednosť. Ak túto úlohu odmietaš, potom si nezaslúžiš žiť.“

„Chrániť ľudí?“ zopakoval pohŕdavo. „Zabíjam ich a beriem im veci, aby som prežil.“

„Tak nemôžeš žiť.“

„Ako si zaplním žalúdok, keď si nevezmem ich veci?“

„Staneš sa súčasťou pravej svorky. Budeš pracovať a za to ti dajú jedlo, domov a ochranu.“

„Nerozumiem ti,“ zavrčal Jaomie a oči sa mu zúžili. „Hovor normálne, inak ti rozžujem jazyk.“

Zhlboka som sa nadýchla. Oprela som sa o mreže a privrela oči.

„Napríklad miesto toho, aby si vyvraždil ľudí z tohto sídla, môžeš zabrániť, aby im ublížili iní. Oni ti potom dobrovoľne dajú to, po čom túžiš.“

„Hlúposť!“ Zaškrípal zubami. „Načo strážiť, keď ich môžeš povraždiť a zobrať si všetko?“

„Jaomie!“ zhučala som, až sa zarazil. „Počúval si ma? Čo sa stane s vlkmi, ktorí nerešpektujú Elsonov odkaz? Budeš zničený!“ Tentoraz som slová vyriekla pomaly, dôrazne, aby mu prenikli do hlavy. „To je dobrá motivácia, nie? Predsa všetko, čo robíš, je len preto, aby si prežil. Predstav si, ako inak by si mohol žiť. Mohol by si bývať v takomto sídle a už by si nemusel nikoho zabíjať. Nebolo by to pekné?“

Aj on nadvihol obočie a zazubil sa. Odhalil krvavé zuby.

Nie... nebolo by to pekné.

Nevedel si predstaviť život, aký som mu opisovala. Pre neho bol život smrťou. Darmo som hovorila o Stvorení a Elsonovi, keď nepoznal spoločnosť ani pravidlá, len les a zabíjanie. Od narodenia bol vyvrheľ, a hoci mal silu, nerozumel svetu, ktorý mu mohol patriť.

Ozvali sa hlasy a kroky. Blížila sa k nám skupinka ľudí. Hovorili, že vyhnali aj posledného vlka z ich sídla.

Jaomie stuhol.

Otočila som sa a vyskočila som na nohy. Hľadela som na koniec prázdnej chodby. Ešte som však nikoho nevidela. No bolo počuť, že sú blízko. Musela som si pohnúť.

Len kútikom oka som zachytila, ako perami naznačil nie. Nepovedal to nahlas, ale v jeho pohľade som videla prosbu. Nechcel, aby som ho tam nechala.

Zmizla som mu pred očami.

Zjavila som sa pred dverami, za ktorými sa skrývali bezbranní ľudia. Jediným gestom som ich odomkla a potichu zaklopala. Potom som sa premiestnila späť.

Ocitla som sa priamo za ním. Stále bol sklonený pri mrežiach a zápasil s nimi. Snažil sa silou dostať na slobodu.

Položila som mu ruku na rameno.

Jaomie sa napol. Svaly na rukách mu vystúpili. Chcel zaútočiť.

„Musím ti niečo ukázať!“ vyhŕkla som skôr, než by jeho ruka dopadla.

Natiahla som k nemu dlaň, prsty som mala roztvorené, nechávajúc ho rozhodnúť, či ju prijme.

Zmätene sa rozhliadol — jeho oči preskakovali medzi mrežami, smerom odkiaľ prichádzali ľudia, a mnou. Napokon sa pohľadom vrátil k mojim očiam. Neistý, ale bez inej možnosti, ma uchopil za ruku.

Preplietol si so mnou prsty a pevne ma zovrel.

Nechala som našimi telami kolovať duchovnú energiu, podelila som sa s ním, zneviditeľnila nás a premiestnila tak ďaleko, kam by sa sám nedostal.

Oslepujúce mesačné svetlo nás zaplavilo v okamihu, ako sme dorazili. Pôda pod nohami bola mäkká, suchá, nasiaknutá teplom. Jaomie sa prudko nadýchol a začal sa obzerať. Jeho nos sa chvel, keď sa pokúšal zachytiť každý nový pach.

„Čo je toto za čudný les?“ zavrčal, jeho črty boli skrivené podráždením.

„Nie je to les,“ poopravila som ho. „Je to savana. Vzala som ťa ďaleko. Toto je územie svorky Jasného slnka.“

Jeho pohľad mi prezradil, že meno mu nič nehovorilo.

Pred nami sa rozprestierala krajina plná života. Cez husté lemovanie stromov prenikalo svetlo posledných mesačných lúčov, osvetľujúc klenutú architektúru. Budovy sa ohýbali v jemných klenbách, pripomínali mi dračie chvosty, a zlaté ozdoby na strechách odrážali biele svetlo, ktoré sa rozlievalo po okolí.

Vzduch bol naplnený vôňou exotických kvetov. Vedela som, že hlboko na severe boli dychberúce jazierka plné lotosov, ich povrch odrážal hviezdami posiatu oblohu. Rada som na ne z mesiaca hľadela.

Členovia svorky Jasného slnka sa prechádzali po ich kráľovstve. Vlasy rovné a čierne ako noc im splývali po kríže, zatiaľ čo ich fénixove šikmé oči, tak podobné tým, aké mal aj Jaomie, skúmali okolie. Boli odetí v ľahkých, odolných látkach, ktoré im dopriali voľnosť.

Jaomieho som potiahla za ruku. Bez najmenšieho protestu ma nasledoval. Oči mal rozšírené úžasom. S obdivom sledoval hliadkujúcich vlkov.

„Sú tak veľkí!“ vyhŕkol.

Vlci sa okamžite otočili naším smerom, ich uši sa nastražili a pohyby stuhli. Rýchlo som sa k nemu naklonila a dlaňou som mu zakryla ústa. Zabudla som mu povedať, že aj keď sme neviditeľní, môžu nás počuť.

Ich pohľady sa zamerali presne tam, kde sme stáli. Ticho pretínalo len tlmené vrčanie, ktoré zosilňovalo, keď sa traja vlci začali približovať.

Jaomiemu po rukách prebehli zimomriavky, a z úst sa mu vydralo zavrčanie. Odhalil zuby v jasnom geste, že je pripravený bojovať.

Bez váhania som ho pevnejšie uchopila za ruku a skôr než urobil prvý pohyb, premiestnila som nás.

Náhle sme stáli vo vnútri hlavného sídla svorky.

Jaomie sa tentoraz zdržal slov. Na perách sa mu usadil tvrdý výraz, ale jeho oči neprestávali blúdiť po okolí.

Prechádzali sme sa pomedzi členov svorky, ktorí si nás nevšímali. Každý jeho krok bol opatrný, takmer nehlučný. Pozoroval vlkov, ktorí v ľudskej podobe vyzerali upravene, civilizovane. Nebol medzi nimi nikto, kto by bol bosý, zakrvavený alebo špinavý.

Ukázala som mu, ako sa starajú o mláďatá – ich dotyky boli jemné, pohyby plné starostlivosti. Všímal si ako cvičia a zdokonaľujú svoje bojové schopnosti.

Dostali sme sa až k alfovi. Jaomieho stisk konečne povolil.

Na chvíľu zaváhal, ale potom zdvihol hlavu vyššie než predtým. Sám urobil niekoľko krokov vpred.

Jeho vôňa bola tak prenikavá, upútalo to aj pozornosť alfy a ten spozornel. Cítil nás. Atmosféra sa zmenila. Jaomie už nebol zvedavý, odvážne hľadel na najmocnejšieho muža svorky a z hrdla sa mu ozývalo tiché vrčanie.

Musela som zakročiť. Bola som presvedčená o tom, že sa chystal na neho vrhnúť. Jaomie si isto predstavoval, ako mu roztrhne krk. Schmatla som ho skôr, než spravil niečo neuvážené a premiestnila som nás späť do jeho lesa.

„Čo to bolo? Čo to bolo za chlapa? Vezmi ma za ním!“ zavrčal, pevne ma uchopil za ruku. Jeho prsty sa zovreli tak silno, že mi takmer rozdrvil kosti.

Vyslala som do neho jemný prúd energie. Pustil ma.

„Hádam si nechcel zaútočiť na alfu?“ spýtala som sa, hoci odpoveď som poznala. „Vytrel by s tebou podlahu, Jaomie!“

„Roztrhal by som ho na malé kúsky a vzal si jeho moc!“ vyhlásil sebavedomo.

„Sila alfy nepochádza len z krutého, nezmyselného boja,“ opravila som ho, „ale aj zo spolupráce, múdrosti a lásky k svojmu územiu. Aj keby si ho porazil, nikdy by ťa neuznali. Nie takéhoto.“

„Vieš veľké hovno. Keby sa ma báli, tak by ma poslúchali.“

„A čo Elson?“

Pobavene sa uškrnul.

„Ten neviditeľný chlap?“

Povzdychla som si.

Keď som urobila krok vpred, náhle som pocítila, ako mi nohy podkĺzli na mokrom lístí. Vystrela som ruky a načiahla sa po ňom, ale on spravil krok vzad.

Dopadla som rovno do blata.

Tvár mi horela od rozpakov. Očami som prebehla po svojom oblečení pokrytom blatom a pomaly som sa začala stavať.

Jaomie zostal stáť nado mnou, ani sa len nepohol, aby mi podal ruku.

„Je to pravda?“ spýtal sa zrazu.

„Čo?“ vyštekla som, zatiaľ čo som si márne zotierala blato z rúk.

„Zabije ma neviditeľný muž, ak sa nezmením?“

„V ničom som ti neklamala. Už teraz si mal byť mŕtvy.“

„Si si istá, že ho nedokážem zabiť?“

„Ako chceš zabiť niečo, čo už je nesmrteľné? Elson už zomrel.“

Otočila som sa mu chrbtom a rýchlym krokom som od neho odchádzala, kým mi zostala aspoň štipka dôstojnosti.

„Dneska bola sranda,“ zavolal za mnou. „Keď prídeš nabudúce, dones mi niečo na jedenie!“

Zastavila som. Čože? Toto mal byť jeho spôsob, ako povedať, že ma chce znova vidieť?

Započula som jeho kroky, ako sa stráca v diaľke. Vrátil sa za tými zopár vlkmi, ktorým sa podarilo prežiť dnešnú noc.

Po chvíli som sa prinútila vrátiť domov. Inak by som ho isto išla špehovať.

Ponorila som sa do kúpeľa. Horúca voda zmývala moje starosti. Musela som ho presvedčiť, že pravidlá sveta majú zmysel. Ale ako som ho mala prinútiť, aby mu záležalo na morálke?