PÁD POD HLADINU

Jaomie, nezlomný, divoký vlk, čo neustále vyžaroval nadradenú silu, sa mi zvalil na rameno, ako panenské dievča, ktoré po prvom dúšku pálenky stratilo vládu nad telom. Na jeho tvári, zväčša zamračenej a vyžarujúcej hmatateľný hnev, sa zjavil pokoj. Víno odstránilo každú linku, každú vrásku, a odhalilo nádheru, o ktorej som doposiaľ ani len nesnívala. Vôbec som si to však nemohla užiť.

Triasli sa mi nohy, ledva som nás oboch udržala vzpriamených.

Bol vysoký a mohutný – to sa nedalo prehliadnuť. Ale teraz, keď sa na mňa celkom bez hanby zavesil, som jeho váhu naplno pocítila.

Začervenala som sa.

O čosi skĺzol.

„Jaomie... prosím ťa...“ zašepkala som, pokúšajúc sa ho nadvihnúť. Dúfala som, že sa aspoň trochu spamätá. „Dokážeš stáť?“ spýtala som sa ho.

Odpovedal mi len tichým zachichotaním.

Po chvíli sa s veľkým úsilím vyrovnal. Pustila som ho. Dych sa mu zrýchlil, ale oči mal stále privreté. Vydržal stáť tri sekundy, kým sa mu kolená opäť nepoddali. Klesol na zem a zostal sedieť.

„Musíš...“ začala som, ale nedovolil mi dopovedať.

„Nerozkazuj, ženská! Sadni si!“

Skôr než som stihla zareagovať, jeho ruka vystrelila a schmatol môj rukáv. Potiahol. Započula som trhanie látky. Môj najlepší plášť, ktorý mi ako dar ušila pani osudu, sa podal sile smrteľníka a roztrhol sa. Zostala mu látka v rukách.

Super!

Mohla som si rukáv neskôr prišiť a opraviť plášť. Alebo poprosiť Barku, aby to urobila za mňa. Čokoľvek, len aby darček nevyšiel nazmar.

Ale nie!

Nestihla som ho uchopiť. Jaomie ho bez slova hodil do vody, akoby to bol len obyčajný odpad.

„Och, no tak!“ vyhŕkla som totálne frustrovaná. Uvažovala som, či by som sa ho nemala pokúsiť vyloviť. Možno sa trošku zamočím, ale...

Znova sa po mne načiahol. Tentokrát ma uchopil za zápästie a potiahol ma. Spadla som mu rovno do lona.

Vzdychla som od bezmocnosti. „Nemôžeme sa tu takto váľať. Toto sa vôbec nepatrí!“

Nevedela som, kam dať ruky, ani kam sa pozerať. Zovieral ma až príliš mocne. Netrpel moje prudké pohyby. Keď som sa mu chcela vyvliecť, uchopil ma ešte mocnejšie a paralyzoval ma. Boj nemal cenu, ak som mu nechcela ublížiť. Jaomie sa nalepil na môj chrbát. Rukami ma pevne objal.

Och, pre všetkých bohov! Och, pre moju matku Stvorenie!

Jeho srdce pravidelne bilo. Pokožku mal tak nesmierne žeravú. Obklopila ma jeho vôňa a ja som konečne na vlastnej koži pocítila, čo to znamená byť nažive. Obklopovala ma hniloba, a predsa to bolo to najkrajšie, čo som doposiaľ zažila.

Cítila som, ako mi stúpa horúčava do tváre.

„Mali by sme pokračovať v lekciách!“ vyhŕkla som, neschopná skryť červeň, ktorá mi rozpaľovala líca.

Sladko sa rozosmial. Uchopil ma za tvár a prinútil ma pootočiť hlavou, aby lepšie na mňa videl.

Jeho tvár bola tak blízko pri mojej. Dokázala by som spočítať jeho mihalnice, videla som maličké nedokonalosti, ktoré z neho robili živú bytosť a mohla som si zapamätať čiarky, ktoré zdobili jeho pery.

Jemne, s prekvapivým citom, ma poštípal na líci. „Ty si taká smiešna, Selena. Prečo zo seba robíš dôležitú ženskú? Načo? Nerozkazuješ mi. To ja rozkazujem tebe. Musíš ma na slovo poslúchať.“ Ukazovákom mi prechádzal po tvári. Zastavil sa až na mojej čeľusti, ktorú pomaly obkresľoval.

Ani som nedýchala. Neopovážila som sa odpovedať. Nechcela som, aby prestal.

„Čo keby si sa stala mojím oddaným psom?“

Psom?

„Jaomie, sústreď sa. Si v poriadku? Nechcela som ťa opiť, stalo sa to omylom!“

Divoký vlk, akým bol Jaomie, potreboval ostať neustále v strehu. Čokoľvek ho mohlo kedykoľvek napadnúť. Nemohol si dovoliť takúto slabosť.

Ale on? On bol spokojný. Ľahol si na zem, ruky si dal za hlavu a usmieval sa, akoby mal pod hlavou vankúš z pápera.

„Si naozaj bohovská! Rob častejšie takéto omyly. Kde je tá krvavá fľaška?“

Konečne som sa vymámila z jeho zovretia a podišla som o čosi ďalej. Nemohla som ho opustiť. Sklonila som sa k nemu a chytila ho za plecia.

„Môže to byť vážne! Dala som ti víno bohyne smrti. Ako sa cítiš? Nie je ti na umretie?“

Zazubil sa a povedal: „Cítim sa ako veverička.“

„Musíš vstať a vrátiť sa k vlkom. Nemôžeš tu zostať.“

Natiahol ku mne pravú ruku, naznačil mi, aby som ho potiahla. Chcela som mu pomôcť. Načiahla som sa po jeho ruke, on ju švihom stiahol a nedovolil mi dotknúť sa ho. Rozčarovaná som vzdychla.

Ten hlupák zostal ležať radšej na zemi a smial sa nad tým, ako ma oklamal.

„Zostaneme tu!“ vyhlásil tvrdohlavo.

„Ale no tak! Jaomie, poslúchaj ma!“

„Poslúchal som ťa, nie?“ zamrmlal hlasom zastretým vínom a vzdorom. Jeho prst sa lenivo zdvihol a zamieril k oblohe. Mesiac žiaril ako najčistejší drahokam medzi korunami stromov. „Veď si predsa tam hore. Ale moje nápady sú lepšie ako tie tvoje. Vraj práca!“ odpľul si a rázne pokrútil hlavou. Zatvoril oči. „Nič mi nechýbalo, kým si sa neukázala. A teraz? Som hladný, smädný a vlci si šepkajú, že som… slabý.“ Posledné slovo zašepkal takmer nepočuteľne.

Zvraštila som obočie a naklonila sa bližšie. Chytila som ho za ruku, prinútila ho pozrieť sa na mňa.

„Vyhnali ťa zo svorky? Preto si tu sám?“

„Stále som silnejší než oni. Nik z nich by sa neodvážil na mňa zaútočiť. Môžem si robiť čo len chcem. Hľadal som ťa. Myslel som si, že sa ukážeš. Ale ty... nič. Akoby si sa na mňa vysrala.“

„Už som ti povedala, že som bola zaneprázdnená,“ vzdychla som a narovnala sa. „V mojom kráľovstve plynie čas inak ako v tvojom lese!“

„Čo je čas?“ odsekol a pohľad mu opäť potemnel. „Zabi ho. Zabi čas. Zaslúži si to za to, že mi ťa zobral.“

Srdce mi vyskočilo až do hrdla. Počula som ho biť. Nie cítila — počula.

Tie slová, tie jeho prekliato jednoduché vety, zasiahli niekam, kam som nikoho nechcela pustiť. Rozhodne nie niekoho, na koho si brúsila pazúre smrtka.

Všetko to však dokázal pokaziť, keď sa znova ozval:

„Nespolieham sa na iných, nikdy. Keby si nebola tam tá, tak už dávno by som ťa zabil.“

Tie slová bodali. Znášal ma len kvôli mojej moci.

Zaprel sa o zem a postavil sa.

„Vidíš? Som v pohode,“ zamumlal. „Môžeme ísť.“

Napriek jeho slovám a priznanému úmyslu ma zabiť, som ho chytila za ruku a pomáhala mu udržať rovnováhu. „Dobre, poďme.“

Jaomie sa ani nepokúšal určovať smer. Nechal sa mnou viesť a ani raz neprotestoval.

Kráčali sme temným lesom, len moje lúče nám osvetľovali cestu. Chcela som sa čo najrýchlejšie dostať k jeho divokej svorke. Lenže Jaomie mi cestu neuľahčoval. Neustále zastavoval, poukazoval na všetko okolo nás.

„Pozri, strom. A tam je ďalší strom! Ako si myslíš, že tie stromy vznikli?“

„Jaomie, prosím ťa, sústreď sa,“ naliehala som, ťahajúc ho správnym smerom.

„Ja som sústredený,“ protestoval. „Len mám pocit, že v tomto lese je až príliš veľa stromov.“

Neodpovedala som. Uchvátená nekonečnou nocou som ho naďalej viedla.

Pokračovali sme a snažila som sa nereagovať na jeho opité reči, aj keď to bolo náročné. Každá jeho veta prekypovala absurditou, na akú som nebola zvyknutá. Bohovia, ktorých som poznala, boli majestátni a vážni. Nikto z nich by si nerobil žarty z takýchto banalít.

Napokon som to nevydržala a spýtala som sa ho:

„Ak by si mohol, akým bohom by si chcel byť?“

„Takým, čo má vždy plný žalúdok. A ty?“

Neodsekla som mu, že ja už bohyňa som. Namiesto toho som sa nad tým úprimne zamyslela.

Ak by som mala možnosť si vybrať...

Na moment som privrela oči a dovolila si snívať.

„Nezáleží mi, kde by som vládla. Chcela by som však byť bohyňou, ktorá nikdy nie je osamelá.“

„Ako môže byť bohyňa mesiaca osamelá?“

„Ty máš okolo seba vlkov...“ začala som, ale nedopovedala som. Nebola som pripravená vysvetliť mu chladnú samotu mesačného trónu. Nedokázal by to pochopiť. Ako by aj mohol?

Jaomie zastal. Nenechal si pokaziť náladu a stále sa usmieval. „A čo tak úplne stratená bohyňa? Hm? Nemala si ma náhodou odviesť k vlkom?“

„Však ideme za nimi!“ Lenže sotva som stihla dopovedať vetu a znova som uvidela vodu, ku ktorej sme sa vrátili. „Čože? Kráčame stále rovno!“

Nerozumela som tomu, ako sa niečo takéto mohlo stať.

Stáli sme na útese, vyššom než predtým, voda sa leskla pod mesačným svitom.

„Chceš si zaplávať?“ spýtal sa Jaomie, pričom zamával rukami a takmer sa zošmykol z útesu.

Schmatla som ho za rameno a potiahla späť.

„Teraz naozaj nie je čas na plávanie,“ povedala som, držiac ho za plece. „Musíme sa vrátiť k vlkom.“

„Ale ja mám vodu rád!“ trval na svojom a začal si vyzliekať nohavice.

„Jaomie, nie!“ vykríkla som. Spravila som rázne dva kroky vpred, snažiac sa ho zachytiť a zabrániť mu v skoku. Ale on do mňa strčil. Kameň, na ktorý som stupila, nebol až tak pevný, noha sa mi zviezla a zachytila o konár stromu. V ďalšej sekunde som už letela, neschopná tomu zabrániť.

Hladina sa rozvinula, poddala sa môjmu telu a zovrela ma v ľadovom objatí. Voda mi zaliala uši, ústa, oči – celé telo.

Nemohla som vidieť Jaomieho, nevidela som takmer nič.

Bola som mocná, nesmrteľná bohyňa, no pri kontakte s vodou ma ovládla taká hrôza, že som na tieto fakty zabudla. Strach ma zasiahol prudšie ako náraz.

Bolo to príliš hlboké!

Hlboké.

Hlboká voda ma desila.

Prebojovala som sa späť na hladinu, lapajúc po dychu.

„Pomôž mi!“ volala som na Jaomieho, ktorý stál na útese a už sa nevyzliekal. Len sa na mňa pozeral. Bez reakcie. Bez pohybu. Bez... záujmu? Tváril sa rovnako ako vtedy, keď ho prosila tá vlčica.

Pre všetkých bohov, prečo som na neho kričala?

Prudko som sa nadýchla, voda sa mi dostala do úst a zakašľala som.

Nedokázala som sa sústrediť. Nedokázala som privolať mesačný lúč, čo by ma vytiahol späť. Moc sa rozplynula v panike.

Nemohla som zomrieť... ale ľudský svet bolel!

Voda ma obklopila zo všetkých strán, vťahovala ma naspäť pod hladinu — a ja, ja som nebola pripravená zmiznúť.

Náhle čosi obrovské dopadlo vedľa mňa, rozvíriac vodu. Okamih nato som pocítila dve silné ruky na svojom tele.

Jaomie skočil za mnou. Neopustil ma.

Zavesila som sa mu na krk, pevne ho oblapila. Triasla som sa v jeho náručí, zatiaľ čo on sa mi ticho smial do ucha.

„Bojíš sa vody? Prečo si to nespomenula?“ spýtal sa.

„To vôbec nie je vtipné!“ zasyčala som a uštedrila mu slabý úder do ramena. „Zober ma na breh!“

„Čo za to?“ vyjednával, no už plával k brehu. Bol taký vysoký, že po chvíľke sa už ani nemusel namáhať, voda mu siahala len po prsia.

Konečne sme sa priblížili k vytúženému brehu. Odstrčila som sa od neho a doplávala som sama posledných pár metrov. Ruky sa mi triasli, keď som sa vyškrabala na mokrý mach a dopadla na brucho. Studená zem bola pevná a bezpečná.

Jaomie si ľahol vedľa mňa. Spokojne si dal ruky za hlavu, akoby sa nič nestalo.

„Nehovorila si, že si nesmrteľná?“

Otočila som k nemu hlavu a kvapky mi stekali po lícach. Štípali ma oči.

„To neznamená, že necítim strach!“ vyhŕkla som ostro, ostrejšie, než som chcela.

„Aj ja sa bojím veľa vecí,“ priznal nečakane. „Napríklad toho, že nebudem mať večeru.“

„Chcem ísť domov!“ povedala som, hlas sa mi lámal. Mokré oblečenie sa mi nepríjemne lepilo na telo.

Pokúsila som sa postaviť, ale jeho ruka ma zastavila. Náhle vyzeral triezvy, oči mal ostré a jasné. Víno smrti pôsobilo silno, ale krátko.

„Ak sa bojíš, tak už sa sem nevracaj. Nepotrebujem ťa.“

Hľadela som mu do očí, hľadajúc čokoľvek, čo by prezradilo jeho skutočné myšlienky. Nič. Jeho pohľad bol pevný a neúprosný.

„Zachránila som ťa,“ zašepkala som. „A ty si zachránil mňa.“

„Si nesmrteľná,“ odvetil. „Voda by ťa nezabila.“

„Možno nie,“ prehltla som. „Ale aj tak sme si kvit.“

Jeho tvár zostala nehybná.

„Takže sa už nevrátiš?“ spýtal sa napokon. „Nemám ťa čakať?“

Zaváhala som. „Nemala by som sa vrátiť.“

Presne to sa odo mňa očakávalo. Zamotať sa so smrteľníkom? Väčšia hlúposť neexistovala. Barka mala pravdu.

Postavil sa a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. „Poď,“ povedal, ignorujúc moje slová.

Stála som tam, premočená a smutná.

Nesnažil sa ma presvedčiť, aby som sa vrátila. Len sa otočil a vykročil preč. Nezastavil sa. Neobzrel sa. Vždy len odišiel.

Voda mi stále kvapkala z vlasov, ale aj tak som sa cítila ako prázdna nádoba.

„Sľúb mi!“ vyhŕkla som. „Sľúb mi, že aj ak sa nevrátim, už nikdy žiadneho človeka nezabiješ ani mu neublížiš!“

Pomaly sa otočil. Oči mal podliate krvou. Tvár napnutú.

„Načo?“ vyštekol. „Načo je to dobré?“

„Pretože...“ naprázdno som prehltla. „Pretože nechcem, aby ťa zabili.“

„Ak ma nezabije ten tvoj Elsonko, isto to čochvíľa urobí čosi iné. Chcem si dovtedy naplno užívať,“ odvetil. „Aj tak na tom nezáleží.“

„Záleží na tvojej duši, Jaomie! Posmrtný život je večný a ty ho nebudeš mať, ak...“

Nestihla som dopovedať.

„Ticho!“ zrúkol. „Staraj sa len o to, aby ťa nikto nestiahol pod hladinu. Mnohí by len sledovali, ako sa pod ňou stratíš. Ani si nevieš predstaviť, akú radosť by im to spravilo!“

S tými slovami sa odo mňa odvrátil a zmizol v tme lesa.

Nemohla som ho len tak opustiť. Zneviditeľnila som sa a sledovala som ho. Chcela som sa uistiť, že bude v bezpečí. Stále na neho mohlo pôsobiť víno.

Keď sa vrátil do ich tábora, niekoľko vlkov, ktorí ešte nespali, ho pozdravilo. Na každého len mávol rukou, nepovedal ani slovo. S temným výrazom sa zvalil na svoje miesto a stočil sa do klbka.

Vedel, kam patrí. Vedel, ako sa vrátiť. Nepotreboval svetlo. Nepotreboval pomoc. Nepotreboval mňa.

Nie.

Vôbec ma nepotreboval.