DEDINA PRVEJ BIELOBY

Prešlo toľko času a ja som mala jeho tvár stále pred očami.

V duchu som si stále opakovala náš posledný rozhovor. Pochopila som, čo mi chcel povedať – vôbec by mu nevadilo, keby som sa utopila tak, ako tá vlčica.

Toto celé bola jedna veľká chyba!

Ak by som si dovolila pripútať sa k smrteľníkovi...

Vylúčené! Rázne som pokrútila hlavou a povzdychla som si.

Nemohla som porušiť pravidlá bohov, ktoré nás mali chrániť. Ani sľuby, ktoré som tak dávno dala samej sebe.

Bohyňa mesiaca bola nahraditeľná. Tak ako sa vyparila moja predchodkyňa, tak by som mohla zmiznúť aj ja.

A Jaomie?

Nemohla som si dovoliť milovať niečo, čo mrknutím oka mohlo zmiznúť. Načo bola taká láska? Vedela som, že to, čo by som mohla cítiť k vlkovi, absolútne nestálo za to, čo by som cítila, keď by sa to napokon skončilo.

Barka azda vytušila, aký boj sa odohrával v mojom vnútri. Po siedmich dňoch ticha, keď som sa márne snažila nájsť výhovorky, prečo by som sa mala za ním vrátiť, sa moje zrkadlo rozžiarilo.

Vypleštila som oči, potlačila som povzdych a prinútila som sa neschovať sa. Prstami som sa snažila prečesať si zakuštravené vlasy. Dva razy som sa uštipla do líc, dúfajúc, že moja tvár trošku naberie farbu. A čo by som mala urobiť s miestnosťou? Nestihla som upratať.

Aj tak bola moja snaha márna. Nestačilo len upraviť vlasy, aby si nevšimla zvyšok – dokrčené šaty, kruhy pod očami a zanedbané okolie.

Ona bola perfektná ako vždy. Prospievalo jej, že nedovolila, aby ju trápili smrteľné záležitosti.

Akonáhle ma uvidela, na tvári sa jej zjavil žiarivý úsmev. Povedala: „Selena, konečne som ťa zastihla! Už si mi začínala chýbať.“

Netušila som, čím som si zaslúžila jej priateľstvo a pozornosť. Barka bola tak iná... lepšia ako ja. Nerobila chyby.

„Aj ty mne,“ odpovedala som.

„Už dlho sme spolu nič nepodnikli. Čo keby sme si spoločne vypili a popritom čosi ušili?“ navrhla.

„Hm,“ prikývla som.

Barka nakázala, aby jej slúžiaca doniesla stoličku. Ja som sa obslúžila sama. Dalo mi to priestor na to, aby som si mohla vyčesať vlasy a obliecť sa do formálnejších šiat. Stihla som ešte zbehnúť po schovanú fľašu vzácneho vína, a keď som sa vrátila naspäť pred zrkadlo, Barka pohodlne spočívala a čakala na mňa.

Z kúta som si pritiahla šitie a sadla som si oproti nej.

Rozprávať sa cez zrkadlo nebolo také naplňujúce, ako keď bola vedľa mňa, ale vážila som si jej prítomnosť. Barka bola príliš zaneprázdnená. To jej však nezabránilo v tom, aby si na mňa urobila čas.

Potichu sme vyšívali vreckovky.

Neušlo mi, ako ma kútikom oka sledovala a čím ďalej tým viac vyzerala ustarane.

„Čokoľvek, čo ťa trápi... nemala by si to držať v sebe.“

Odvrátila som od nej pohľad. Radšej som hľadela na vreckovku a potiahla som dlhú ihlu, aby som dokončila ďalší oblúčik.

Šeptom som vyslovila: „Už viac sa nevrátim do smrteľného sveta.“

Neodvážila som sa jej pozrieť do očí. Nechcela som vidieť súd. Ani súcit. Chcela som len konečne nahlas povedať to, čo ma zožieralo.

Dodala som: „Nepôjdem sa pozrieť na Jaomieho.“

„Musíš čo najskôr kontaktovať Elsona a povedať mu, že to nedokážeš...“

Rázne som ju prerušila:

„Nie! Nič mu nepoviem! Niektorých vlkov som sa zbavila. Zostalo ich málo.“

Au!

Pichla som sa ihlou. Na ľavom ukazováku sa mi zjavila maličká bodná rana a stiekla z nej kvapka krvi. Rana však zmizla skôr, ako som stihla žmurknúť. Bolo to, ako keby som sa ani nezranila.

Nesmrteľná.

Jej oči sa zúžili. Pokrútila hlavou tak razantne, že jej z účesu vykĺzlo niekoľko prameňov vlasov.

„Budeš potrestaná,“ varovala ma. „Takto sa problémy neriešia, Selena. Nemôžeš sa im vyhýbať!“

„Nech ma potrestá. Nezáleží mi na tom.“

„Mala si ich zničiť všetkých, nie? Ak sa to dozvie Thers,“ hlas jej mierne poklesol, no pokračovala, „budeš mať väčšie problémy, ako si dokážeš predstaviť. Mohla by povolať Radu najmocnejších, a tí ťa budú súdiť.“

„Za zopár smrteľníkov? Tomu neverím. Aj tak to je jej chyba.“

„Stojí ti za všetky tie problémy, ktoré môžeš mať?“

Zaváhala som.

Odpila som si z vína.

Napokon som presvedčená povedala: „Zaslúži si druhú šancu.“

Postavila sa zo stoličky a začala sa prechádzať pred zrkadlom. Trela si o seba ruky a čosi si mrmlala popod nos.

Zastala. Pristúpila bližšie k zrkadlu. Stála tak blízko, že som videla každý detail jej tváre. Pôsobila, ako keby stála priamo predo mnou.

„Ale čo sa stalo? Prečo sa už nechceš vrátiť?“ zaujímala sa.

Odhodila som vyšívanie za seba. Už sa mi nechcelo pracovať. Miesto toho som sa zošuchla zo stoličky až na zem, aby som sa schovala pred jej zvedavými očami.

Zronená som sa jej priznala: „Pretože sa bojím, že to začne bolieť.“

Prešli ďalšie dva, priam neznesiteľné týždne.

Prechádzala som sa po pustom kráľovstve, a sama seba som sa pýtala, prečo je tak veľké a prázdne. Kutala som v pivnici, dúfajúc, že nájdem čokoľvek zaujímavé. Dokonca som aj vošla do knižnice, obklopila som sa vôňou starého papiera a nahlas som šomrala.

Hltavo som čítala knihy, čo som nerobila už dávno. Jedna za druhou mi tvrdili, že čas je liek. Považovala som to za hlúposť. Iba posledná kvapka trpezlivosti mi bránila v tom, aby som nepodpálila celú miestnosť.

Luhárske knihy mi len pripomínali Jaomieho. Čo bolo čudné, keďže by som dala ruku do ohňa za to, že by z nich nevedel prečítať jediné slovo.

A potom, úplne náhodou, som natrafila na inú knihu, ktorá sa konečne líšila.

Začítala som sa do príbehu o veľkej láske, schopnej prekonať čokoľvek. O dvojici, odsúdenej na zánik. V polovici som to už nevydržala. Položila som prst na vetu, na ktorej som skončila a otvorila knihu na posledných stranách. Takto som konečne zistila koniec. Dvojica vyhrala nad nepriaznivým osudom.

Nahlas som prečítala záver: „...a žili šťastne až do smrti.“ Prudko som ju zabuchla.

Opäť ma pohltilo sklamanie.

Z ruky mi vypadla kniha a dopadla na modrý koberec. Zaklonila som si hlavu, zatvorila oči a prestala dýchať.

Každá hrdinka musela dýchať. Avšak ja? Necítila som nutkanie po kyslíku, aj keď som nehybná zotrvala viac ako minútu.

Prinútila som sa vstať. Zamierila som k oknu a pozrela som sa na nebesia. Tam ďaleko bolo stovky iných nebeských ríš a kráľovstiev. Ani tie sa vôbec nemenili, aj oni zotrvávali v rovnakej podobe.

Zaprela som sa o parapet, aby som udržala rovnováhu. Lapala som po vzduchu a nohy sa mi roztriasli.

Koľko času pre neho ubehlo?

Zosunula som sa popri stene na chladnú zem a zostala som na nej sedieť.

Čo ak bol mŕtvy, a ja som premárnila ten krátky čas, čo som s ním mohla byť? Predsa ja som mala všetok čas sveta, lenže on mal len maličký kúsok, a ja som sa tu tak hlúpo schovávala, aby to náhodou nebolelo?

Čo ak je mŕtvy?

Nevydržala som to.

Jeho svet bol stále rovnaký. Iba ročné obdobie sa zmenilo a les bol zakrytý studeným snehom. Na takéto podmienky som nebola dostatočne oblečená, ale dalo sa to vydržať. Chlad ma štípal na lícach a pri každom kroku som mala pocit, akoby som kráčala po tej najjemnejšej prikrývke.

Spočiatku som sa len prechádzala medzi známymi stromami a snažila som sa ho zacítiť. Hľadala som ho na známych miestach. Jazero bolo zamrznuté, rieka tiekla o čosi pomalšie a z útesu trčali obrovské cencúle.

Vytrela som pravú ruku, pohla ňou a privolala som si jeden z nich. Zaraz som pevne zvierala špicatý kus ľadu. Začal sa roztápať a po dlani mi stieklo niekoľko kvapiek.

Všetko bolo chladné. Samozrejme, že som ho tu nenašla.

Jaomie bol zakaždým odetý naľahko. Ako by dokázal prežiť v takejto zime? Musel sa pred ňou niekam schovať. Jeho predsa nechránila božská duchovná energia, tak ako mňa.

Zatvorila som oči. Prestala som dýchať a vnímať moje telo. Stala som sa bohyňou, ktorá bola úplne všade, tak ako som to urobila po prvý raz, keď som ho musela vystopovať.

Našla som jeho stopu rovnako rýchlo, ako kedykoľvek predtým, aj keď už nebol v známych končinách, ale odišiel na iné územie. Nepremiestnila som sa rovno k nemu. Nechcela som ho vyľakať. Zjavila som sa o čosi ďalej.

Obzrela som sa vôkol seba. Kde som sa to ocitla?

Stála som pred dedinou, v ktorej bolo veľmi, veľmi veľa snehu. Omnoho viac, ako v lese. Ak som si myslela, že odišiel kvôli chladu, očividne som sa mýlila. Vybral si ešte horšie miesto.

Všimla som si drevený nápis, skoro úplne pokrytý snehom, ktorý mi prezradil, že sa nachádzam v dedine Prvej bieloby, ktorá spadala pod územie svorky Bielej hviezdy. Jaomie pokročil natoľko, že za taký krátky čas si našiel slušnú svorku, do ktorej mohol patriť? Ak to naozaj bola pravda, niečo také bolo obdivuhodné!

Vykročila som vpred. Bola som úprimne zvedavá.

Dedina bola obklopená majestátnymi horami, vďaka ktorým bola ukrytá pred zvedavými očami a chránená pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta.

Úzke uličky sa krútili medzi starými domčekmi, ktoré boli postavené z tmavého dreva a kameňa. Strechy pokryté hrubými vrstvami snehu sa jagali v mojom mesačnom svetle. Vďaka tomu pôsobila dedina síce stále chudobne, ale aj rozprávkovo. Svetlá lampášov rozvešaných na každom rohu osvetľovali cestu, ich svetlo vrhalo dlhé tiene na zamrznutú zem.

Vôňa horiaceho dreva a smrekových stromov napĺňala vzduch. Z komínov stúpal dym, ktorý sa postupne rozplýval.

Očami som po ňom pátrala v každom zákutí. Cítila som, že je blízko.

Zbadala som ho.

Zastavila som tak prudko, až mi sneh zaškrípal pod nohami. Rýchlo som ustúpila a schovala sa za drevený stĺp.

Naozaj to bol on.

Môj Jaomie.

Nakladal ťažké vrecia na drevený vozík. Snehové vločky mu dopadali na obnosenú kožušinu, ktorá ho ledva chránila pred zimou. Biele vlasy mu vykúkali spod starej baranice. Vyzeral unavene a chudobne.

Ale stále až znepokojivo krásne.

Znehybnel. Prestal dýchať. Až po značnej chvíli sa pohol a otočil.

Naše pohľady sa stretli.

Musela ma prezradiť moja vôňa, ktorú k nemu privial vietor.

Nesmelo som sa usmiala a zakývala som mu. Už bolo neskoro na schovávanie. Pobrala som sa za ním. Aj Jaomie sa pohol. Nevykročil však smerom ku mne. Miesto toho sa zvrtol, zohol a znova pokračoval v práci, ako keby ma ani nevidel.

„Rada ťa znova vidím,“ ozvala som sa prvá. „Darí sa ti dobre? V poslednej dobe si nezabil žiadneho človeka?“

Urazene sa na mňa pozrel a z hrdla mu uniklo vrčanie. Azda to nebola najlepšia prvá otázka.

„Takže si sa rozhodla ukázať.“

„Jaomie, musela som...“ stačilo len, aby raz na mňa zazrel a vetu som nedokončila.

Nádych. Výdych.

„Dva mesiace,“ zašomral si popod nos.

„Ach, už som ti predsa hovorila, že čas je nestály! Pre teba to boli dva mesiace, avšak pre mňa len chvíľka.“

„Aj tak, prečo si prišla? Pamätám si, že si sa nechcela vrátiť.“

Nechcel si, aby som sa vrátila.

Ty si ma vyhnal.

Ty si bol ten, kto ma vystrašil.

Zohol sa aj po posledné vrece.

Pozorne som sledovala, ako prešiel na opačnú stranu vozíka a jednu stranu nadvihol. Bolo na ňom položených toľko vriec, ale jemu sa ruky ani len nezachveli.

„Chcem ti pomôcť!“ vyhŕkla som.

Úplne ma odignoroval. Pohol vozíkom a vyšiel na zasneženú cestu. Opatrne som cupitala za ním a neustále som sa mu prihovárala: „Prosím, dovoľ mi to napraviť.“

„O čom to hovoríš? Nemáš čo naprávať.“

„Hneváš sa!“

„Keby som sa hneval, už dávno by si nemala hlavu položenú na krku.“

Nemala som veľa skúseností s mužmi. Vlastne skoro žiadne. No určite som vedela rozoznať, keď sa nejaký zlostil.

„Tak ako ti môžem pomôcť?“

„Premiestni vozík na koniec dediny,“ nevrlo vyštekol a pustil ho. Teda priam ho šmaril o zem a vozík sa zatriasol. Drevo zapraskalo, niekoľko vriec sa posunulo, no našťastie všetko zostalo pokope.

„Nemôžem používať moc na ovplyvňovanie smrteľného sveta.“

Stačilo len na neho pozrieť a bolo mi jasné, že to bola veľmi zlá odpoveď. Och, prečo som si nezahryzla do jazyka?

Jeho tvár sa skrivila.

„Pomôžem ti vyložiť vrecia,“ pohotovo som dodala, keď sa bez ďalších slov zohol a znova sám tlačil vozík.

„To nebude nutné,“ odvrkol.

Prečo to nebude nutné, som pochopila vo chvíli, keď ho konečne po dlhej dobe dotlačil až na koniec dediny a zabúchal na dvere. V dome býval pekár. Radšej som zostala stáť obďaleč, aby si ma smrteľník nevšimol. Čakala som a všetko som pozorne sledovala.

Jaomie sa začal hádať. Pekár mu nechcel vyplatiť peniaze, pokým vrecia nezloží v jeho pivnici. Môj vlk tvrdil, že doniesol viac vriec ako obvykle a vonku bola ukrutná zima. Ak teraz odíde, isto nenájde hlupáka, ktorý mu v takomto počasí donesie tak veľký náklad.

Pekár mu nechcel vyplatiť všetky peniaze, keďže neurobil celú robotu.

To bola veľká chyba.

Jaomiemu preblyslo v očiach. Nezostalo v ňom nič ľudské.

Zahnal sa, ale netrafil.

„Spráskam ťa ako prašivého psa, dilino s prasaciou hlavou!“ vlk zahučal. Odhodil masku, ktorú mal nasadenú. Prestal sa krotiť a z uzdy popustil zviera, ktoré v ňom driemalo a dožadovalo sa krvi.

Pekárovi vypadol mešec a spadol do snehu. Strach bol silnejší než chamtivosť. Ustúpil.

Jaomie mešec zdvihol a začal sa vracať smerom ku mne. Prešiel okolo mňa a vôbec nečakal.

Krútila som hlavou, ale šla som za ním.

Po chvíľke zišiel z cesty a zamieril do bočnej uličky, ktorú neosvetľoval lampáš. Na samom konci stála miniatúrna chatrč. Prišiel až k nej a otvoril dvere. Nepozval ma, ale aj tak som vošla dnu.

Vo vnútri bolo málo miesta. Zmestila sa sem maličká posteľ, sud s vodou, tri stoličky s malým stolom a poličky, na ktorých bolo poukladané jedlo a zopár iných vecí.

Kľakol si na zem. Zdvihol dosku z podlahy a vytiahol pohár s peniazmi. Tie vôbec neprepočítal, len otvoril pohár a celý mešec doň vysypal.

„Jaomie!“ oslovila som ho.

Ignoroval ma.

Otvoril okno. Síce tu bolo teplejšie ako vonku, ale vzduch bol príšerný. Ani som sa mu nečudovala, že vetrá.

„Čo to malo znamenať?“ vyhŕkla som. „Skoro si toho muža prizabil! Keby si ho trafil...“

Pristúpil k stolíku a zapálil sviečku.

„Jaomie!!!“

„Podmienka bola neubližovať ľuďom. Vyhrážať sa môžem!“ odvrkol.

Až vtedy sa na mňa naozaj pozrel.

V jeho očiach žiaril oheň.

„To nie je správne.“

Jaomie sa zaškľabil. „S tým môžeš ísť do pekla, do ktorého vždy aj tak zalezieš. Ako niekto ako ty, kto v skutočnosti nikdy nežil v tejto špine, mi môže kázať, čo je správne a čo nie?“

„Musíš dodržiavať pravidlá!“

„Ak existujú pravidlá, ktoré by sa vraj nemali porušovať, prečo tí tvoji kamaráti nestrestali opitého otca, ktorý na smrť ubil malého chlapca? Prečo nepotrestali zlodeja, ktorý okradol starú babu a tá kvôli nemu umierala hladom? Alebo kde boli bohovia a ich pravidlá, keď banda otrokárov uniesla malé dievčatá, aby ich predali do bordelu?“

Zovrelo mi hrdlo. Nedokázala som mu odpovedať. A on to videl.

„Zmenil si sa. Predtým by ťa to vôbec nezaujímalo.“

„Začal som sa učiť,“ zasyčal. „A vieš, čo som pochopil? Že bohovia robia veľký kokot.“

Strhla som sa.

„Nie vždy môžeme zasahovať do osudu smrteľníkov,“ zašepkala som, potláčajúc hnev. „Niektoré veci sa musia stať, aj keď sú hrozné.“

„To je slabá výhovorka.“

„Je to pravda. Niekedy je nezasahovať lepšie ako...“

Rázne ma prerušil a zavrčal: „Odmietam počúvať tých, čo majú moc pomôcť, a predsa robia veľké hovno! Vieš čo? Radšej by som žral hovná, než by som sa mal klaňať tomu tvojmu vraj spravodlivému bohovi.“

„Nerozumieš tomu, čo robia nesmrteľní. Tak to nie je, Jaomie!“

Znova sa uškrnul a zvalil sa na stoličku. Vyložil si nohy na stôl a nahlas si povzdychol.

„Ak naozaj nemôžete zasahovať do osudu smrteľníkov, prečo si za mnou prišla? Tváriš sa, aká si mocná a starostlivá a pritom si rovnaký pokrytec ako ostatní bohovia. Ak som niečo pochopil, bolo to, že stovky iných si viac zaslúžili tvoju starosť ako ja. Ale čo môžem očakávať, že?“

Jeho pohľad potemnel ešte viac.

„Zistil som, aké sú ženy,“ pokračoval s nenávisťou v hlase. „Nezáleží, či majú doma milujúceho muža alebo tvár rozbitú starobou. Aj tak by sa mi ponúkli. A vôbec im neprekáža, že by som im najradšej otrieskal hlavu o stenu.“

„Takže si na mňa nasratý za to, že som ti pomohla? Miesto toho, aby si sa mi poďakoval, tak...“

Vybuchol smiechom. Drsným, falošným, studeným.

„Najprv by mi museli vybiť rozum z hlavy, až potom by som ti poďakoval.“

Zdvihol pohár a kývol ním, akoby si so mnou pripíjal.

„Za čo by som ti vlastne mal ďakovať? Si nikto. Nepomohla si mi s ničím. Sám som sa rozhodol, že nebudem barbar a stanem sa najmocnejším vlkom, aký kedy existoval. Potom si budem robiť, čo chcem. A keď mi niekto príde do cesty – aj tvoj zasraný boh – roztrhám ho ako prasa.“

„Takto nemôžeš žiť!“

„Napadlo mi ešte niečo. Možno si zasiahla do môjho života nie preto, že som ťa očaril. Azda si medzi tými tvojimi božskými kamarátmi tak neužitočná a slabá, že ťa nikto nechce. A tak si si myslela, že tu dole si nájdeš nejakého poslušného psíka, ktorý ti bude vždy po ruke.“

Naklonil hlavu nabok a na tvári sa mu zjavil úsmev.

„Chyba, moja drahá priemerná bohyňa. Ja nebudem tvoj pes. Mala si si nájsť niekoho iného.“

Chvela som sa a hanbila som sa za to, že to pred ním nedokážem skryť.

„Kam až siaha tvoj hnev?“

„Nehnevám sa. Nechala si ma tu na dlhší čas samého a konečne som otvoril oči a rozhliadol som sa vôkol seba. Pochopil som, že záleží len na sile! Preto sa stanem mocným a nikto ma nebude môcť zastaviť. Budem mať všetko!“

„Niekto ti natlačil do hlavy totálne hlúposti. Máš sa sústrediť na rozvoj duše a splatenie hriechov, nie na rozvoj moci, ktorá ti aj tak bude nanič, ak ťa Elson znesie zo sveta.“

„Nech len príde,“ povedal. „Rád si s ním pohovorím, keď konečne zdvihne svoj lenivý zadok.“

Vstal a podišiel k posteli.

„Teraz si idem oddýchnuť. Nie som tvoja hračka na vyplnenie voľného času. Choď si radšej nájsť nejaké kamarátky na kotkodákanie.“

„Zbohom!“ dramaticky som zvrešťala, až sa uškrnul.

Otočila som sa mu chrbtom. Pohŕdavo som si odfrkla. Dvere som zabuchla tak silno, až zarinčali.

Nič na svete ma nedonúti vrátiť sa naspäť tými hlúpymi dverami!!!

Nahnevaná ako som už dávno nebola, som spravila niekoľko veľkých krokov vpred, aby som sa dostala čo najrýchlejšie domov.

Pozrela som sa hore.

Niečo tam chýbalo.

Jaomie?

S pohľadom upretým na oblohu, som cúvala naspäť k chatrči, až kým som nenarazila chrbtom do otvoreného okna. Zatriasla som sa, stratila rovnováhu – a prepadla sa dnu.

„Niekto ti otĺkol hlavu?“ spýtal sa ma Jaomie, ktorý stále sedel na rovnakom mieste a s nadvihnutým obočím sa na mňa pozeral.

Zostala som rozpleštená na podlahe. Pohľad som upierala cez okno.

V mojich očiach mohol spozorovať priam hmatateľnú paniku. Azda aj preto sa postavil, odvrátil odo mňa pohľad, začal vetriť a z hrdla mu uniklo vrčanie. Hľadal neexistujúcu hrozbu.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa, keďže žiadnu nemohol nájsť.

„Jaomie,“ vydýchla som. „Môj mesiac... on už nesvieti.“

Zarazil sa. Pozrel na mňa, potom na okno, potom zas na mňa.

Kľakol si ku mne a zblízka si prezrel moju tvár.

To naozaj veril tomu, že som sa udrela a blúznim? Nebola som smrteľníčka!

„A čo má byť? Začína deň.“

„Nie, ty tomu nerozumieš. Predsa ešte mal svietiť, nie? Čas nemohol uplynúť tak rýchlo!“

„Ty sama si mi už dvakrát povedala, že u nás plynie čas rýchlejšie, ako tam u vás. Prečo si teda teraz taká prekvapená? Prečo si mys...“ nedopovedal vetu.

Náhle som začala blednúť. Pozrela som sa na ruky, ktoré pomaly ale isto strácali svoju prirodzenú farbu. Duchovná energia, ktorou som vždy prekypovala, z môjho tela odchádzala a ledva som držala otvorené oči. Ak by som už neležala na zemi, isto by som sa zrútila.

„Selena?“

Dotkol sa ma na ramene.

Tvár sa mu vyjasnila – už sa netváril zamračene. Ruka sa mu neprirodzene roztriasla.